Čarodejný theriak; Prevratná liečba miechy; Kalendáre a ich zmeny

A tiež pozvánka na prednášku.

Ahojte, zvedavci,

Ďakujem vám za zaujímavé komentáre k minulému newsletteru, je super dozvedieť sa niečo takto aj o vás. Dnes pokračujem s predvianočným newsletterom, ktorý, dúfam, tiež pohladí vašu zvedavosť a možno vás aj motivuje ku komentárom. Poteším sa, ak áno.

No ešte predtým vás chcem pozvať na moju dnešnú prednášku. Bude online na mojom Facebooku 10.12. o 18:00. Vysvetlím v nej, kedy prestávajú byť lieky či vakcíny experimentálne. Pôvodne som túto tému mala na odbornom podujatí pre lekárov, ale prerobila som ju tak, aby ste ju pochopili aj bez medicínskeho či farmaceutického vzdelania.

Ak ju nestihnete, nevadí, ostane na mojom Facebooku a bude sa dať pozrieť kedykoľvek. Tam mám aj iné prednášky. Napríklad o zabudnutých chorobách či o tom, ako sa molekula liekom stala.

Zároveň vás chcem upozorniť na nový blog, čo som vyvesila na Nko o dôkazoch v medicíne: Nie, pán doktor či pani doktorka, váš názor nie je dôkaz. Stručná verzia bola svojho času tu v newsletteri, táto má viac detailov.

Ale teraz už tie témy:

Zaujímavosti z medicíny minulosti

Čoskoro bude 13. decembra, sviatok svätej Lucie. Oslavuje sa rôznym spôsobom v mnohých krajinách. V0 Švédsku je vraj zvlášť obľúbený, slávi sa aj v Taliansku, no a, samozrejme, u nás, inak by som sa o ňom nezmieňovala. Okolo sv. Lucie vzniklo veľa legiend a možno aj preto majú zvyky v rôznych častiach sveta rôzne podoby. V jednej jej vypichnú oči, v inej prichádza na scénu so svietnikom na hlave, v ďalšej ju do nevestinca neodvedú ani záprahom volov, a tak ju upália. Čítala som aj také, v ktorých sa v Luciinom živote stalo všetko menované a ešte viac.

V našich končinách sa Lucia spája s čarodejnicami, a tak sa v tomto historickom okienku pozrieme práve na mágiu v histórii medicíny. Konkrétne na jeden priam zázračný prípravok – theriak (alebo tiež teriak). Počuli ste už o ňom?

Protijed na všetky jedy

V starovekých kultúrach sa choroby pripisovali nadprirodzeným silám. Aj preto sa Hippokrates považuje za otca modernej medicíny, pretože zmenil túto paradigmu a pohľad na to, ako vznikajú choroby a ako ich liečiť. Napriek tomu veľa starovekých liečebných prípravkov, ktoré sa používali aj neskôr, pripomínali skôr výsledok hodiny elixírov z Harryho Pottera.

Za jeden z takýchto prípravkov považujem theriak.

Jedna z legiend vraví, že theriak vznikol vďaka kráľovi Mithridatesovi VI., ktorý tvrdil, že objavil protijedy na všetky jedy. Tie potom zmiešal do ultimátneho protijedu zvaného mithridát. Predpokladá sa, že keď sa dostal recept na mithridát do rúk rímskym lekárom, tí z neho vytvorili práve theriak.

Nech to začalo kdekoľvek, v antických spisoch sa už theriak objavuje viackrát. Taký Galén venoval theriaku rovno celú knihu. Dokonca s ním spravil pokus na kohútoch. Jednej skupine theriak dal, druhej nie a nechal ich uštipnúť hadom. Kohúti, ktorí dostali theriak, prežili, tí druhí nie. Tvrdil Galén.

Mágia prípravy a prísad

Theriak sa rozšíril do rôznych kútov Európy, no aj sveta. Vytvorilo sa veľa rôznych predpisov. V niektorých mal 100 prísad, v iných „len“ 50. Mnohé obsahovali ópium, marihuanu, myrhu či telo zmije. Napríklad predpis, ktorý sa zachoval z 18. storočia obsahoval 64 prísad. Väčšinou šlo o rastliny, ku ktorým pridali minerály, med, zvieracie časti a niekedy aj pomleté múmie, čo som spomínala minule.

Najslávnejší theriak v Európe bol benátsky.

Istú dobu (cca 12. storočie) naň mali Benátčania doslova monopol a theriak opatrený špeciálnou pečaťou vyvážali do celej Európy. Presný predpis, ako inak, tajili, no časť prípravy bola verejná a pompézna. Ingrediencie sa museli pridávať v konkrétnom poradí, čo trvalo 40 dní a produkt vyzrieval 12 rokov. Ak si chcete predstaviť, ako to asi mohlo vyzerať, spomeňte si na scénu varenia lievancov z Císařův pekař, pekařův císař.

Úpadok popularity

V staroveku sa theriak používal najmä ako univerzálny protijed, neskôr sa rozšíril ako liek pre všetky choroby, panacea. Jeho účinok sa celé stáročia vôbec nespochybňoval. Ak nefungoval, šlo o chybu prípravy či skladovania. Rozhodne nie lieku samotného.

Theriak sa však nepoužíval len ako všeliek, ale aj ako prísada do iných liekov. Spomína ho aj Fándly vo svojom Zelinkári a namiešali ho aj do slávnych Švédskych kvapiek (17 až 18. storočie), ktoré mali pomôcť so 46 problémami a predĺžiť život.

Ako osvietenstvo naberalo na sile, tak upadal theriak do nemilosti.

Prvý skutočný útok na theriak vyšiel v roku 1745 v 19-stranovom článku od W. Heberdena. Bez okolkov ukázal na povery a mystiku okolo v skutočnosti neúčinného theriaku. Z londýnskeho liekopisu ho vyradili krátko na to.

Theriak je tu s nami aj dnes

V nemeckom liekopise bol ešte v roku 1872, vo francúzskom v roku 1884 a vlastne prežíva až dodnes, a to nielen v českom slove „dryák“. Počuli ste už to slovo?

Napríklad predpis na Švédske kvapky po 250 rokoch znovu objavila, upravila a spopularizovala rakúska bylinkárka českého pôvodu Maria Treben. Reklamy tvrdia, že kvapky liečia asi 41 neduhov.

Dodnes majú tieto kvapky veľa ingrediencií a receptúr. Mnohí tvrdia, že ten ich je „originál“ a tie ostatné sú „fejky“. Jeden z prípravkov, ktorý som našla v lekárni na Slovensku, obsahuje medzi mnohými prísadami aj theriac sine opio, teda theriak bez ópia. Nie vždy je jasné, čo si pod tým dnes predstaviť. Zmiju tam už zrejme nemelú.

Ak si vygooglite theriak nájdete veľa bylinných zmesí, niekedy pod názvom theriac Veneziana. Keby toto stredovekí Benátčania videli, asi by neboli nadšení, čo sa z ich slávneho theriaku stalo.

Ťažko však povedať, či má dnešná bylinná obdoba theriaku taký skvelý efekt ako vtedy, keď všetko okolo neho priam sršalo čarami. Ale možno, keď si ho dáte na Luciu...

(Zdroje už neviem dať dokopy, lebo theriak je moja obľúbená téma veľa rokov, ale tieto mi osviežili pamäť: 1, 2, 3, 4, 5.)

Zaujímavé novinky z medicínskych vied

Dnešná novinka ma uchvátila, sotva som ju začula. Možno ste ju už zachytili tiež, lebo prehrmela internetom. Ak áno, dajte vedieť.

Ale keby náhodou nie, tak toto je taká sila, že o tom musí byť informovaný každý zvedavec.

Vedcom (11.11.21) sa podarilo zregenerovať kompletne poškodenú miechu. Áno, zatiaľ len u myšiek, ale aj tak. Miecha!

Poškodenie miechy

Poškodenie miechy môže byť rôzne závažné. Niektoré zasiahnu úplne všetky funkcie miechy, iné napríklad len pohyb, kým cítenie ostane zachované. Niektoré sú dočasné, iné trvalé. Niektoré sa po rehabilitácii zlepšia, iné nie. Ak sa tento nový výskum podarí aplikovať u ľudí, prepíšeme niektoré poučky.

Vedci aplikovali jednu injekciu do oblasti miechy paralyzovaným myšiam, ktorým sa prinavrátila schopnosť chodiť do už po 4 týždňoch, a to vďaka takzvaným tancujúcim molekulám.

Tancujúce molekuly

Ide o bioaktívne polyméry, ktoré sa podajú v tekutej forme. V tkanive vytvoria gel s nanovláknami, čo sa ponáša na mimobunkovú hmotu v mieche. Tam však „nesedia“ pasívne, ale sa aktívne pohybujú.

Vďaka tomu majú šancu dotknúť sa tých správnych receptorov. Neuróny sa totiž neustále hýbu. Ak molekuly terapie ostanú tam, kde sme ich vpichli, nemusia sa nikdy stretnúť so správnym cieľom. Také to: „Sedávej panenko v koutě, budeš-li hodná... zůstaneš tam.“

Dve muchy jednou ranou

Podaný prípravok spúšťa hneď dve signálne kaskády naraz, obe sú pritom kľúčové pre regeneráciu nervového tkaniva.

Jedna podnecuje dlhé vlákna neruónov (axóny), aby regenerovali. Axóny plnia v organizme funkciu elektrického vedenia. Prenášajú signály z mozgu a miechy ďalej. Ich oprava alebo znovu-narastenie sú preto základný predpoklad pre obnovu funkcie. Terapia sa zároveň postarala o ich myelínové obaly, čo si predstavte ako izoláciu káblov.

Druhá spustená kaskáda bola podporná. Pomohla okolitým bunkám množiť sa, a tak kŕmiť a stimulovať rast neurónov.

Budúcnosť terapie

Tento výsledok je dôležitý nielen pre regeneráciu miechy (ako keby už to nestačilo).

Ide zároveň o predstavenie úchvatnej technológie, ktorý by mohla pomôcť vo vývoji novej terapie na rôzne iné choroby. Pre vývoj tohto preparátu sa totiž naučili kontrolovať pohyb zhluku molekúl tak, aby mohli lepšie stimulovať prenos signálov medzi bunkami.

Bližšie to predstavili aj samotní autori štúdie v 3 minútovej reportáži na YouTube (je po anglicky, ale simulácia tancujúcich molekúl je pochopiteľná aj bez slov):

Autori plánujú technológiu otestovať u ľudí. Kiež by si ku klinickým skúšaniam vyberali spoločnosť, pre ktorú pracujem. Tak rada by som bola pri tom!

Voľná téma - kalendáre

Ako som chystala historickú tému, musela som sa pohrabať v inej, ktorú mám tiež dosť rada, a to kalendáre.

Keď som si totiž čítala o svätej Lucii, viackrát som narazila na tvrdenie, že 13. decembra kedysi býval zimný slnovrat a keďže Lucia sa vďaka pôvodu mena a legendám viaže so svetlom, oslavovali ju práve vtedy. Potom sa zmenil juliánsky kalendár na gregoriánsky, dátum slnovratu sa posunul a dátum Luciiných osláv ostal. Chvíľu mi to zamotalo hlavu. Už dávnejšie som totiž počula, že Vianoce mali pripadnúť na zimný slnovrat. Takže som chcela pochopiť, ako presne to s tým juliánskym kalendárom a sviatkami bolo. Zvedavcom netreba vysvetľovať prečo, však?

No a, samozrejme, si svoje zistenia nenechám pre seba.

Septa, octo, nona, deca

Ešte kedysi dávno mal rímsky kalendár nie 12 ale 10 mesiacov a rok začínal v marci. Prvé mesiace mali vlastné mená rímskych božstiev (Mars, Maia a Juno) plus jeden festivalmi nabitý mesiac „otvorenia“ (aperio), no potom sa už len číslovali od 5 po 10: quinta-, sexta-, septa-, octo-, nona-, deca-. Pripomína vám to niečo? Ak nie, dobre sa pozrite na názvy posledných slovenských mesiacov.

Neskôr sa pridali 2 mesiace, a to na začiatku roku (január a február). Ostatné názvy mesiacov nechali tak, hoci číslovanie už nefungovalo.

Tento kalendár potom v roku 45 p.n.l. zmenil Július Cézar. Nastavil ho tak, aby jarná rovnodennosť padla na 25. marca a zimný slnovrat na 25. decembra. Kalendár neskôr ešte dotiahol cisár Augustus. Aj preto nesú dva letné mesiace, pôvodne rimanmi zvané quintilis a sextilis, ich mená.

Vianoce a juliánsky kalendár

Práve juliánsky kalendár sa používal aj v čase raného kresťanstva, teda aj v roku 366, kedy bola prvá doložená oslava Vianoc, a to 25. decembra. Mnohé zdroje vravia, že tento deň si zvolili práve preto, že šlo o deň zimného slnovratu podľa rímskeho kalendára. Iné, že šlo o deň práve 9 mesiacov po jarnej rovnodennosti (25. marca podľa rímskeho kalendára), kedy Mária počala.

Ak Vianoce niekedy v 4. storočí padli na 25. decembra kvôli slnovratu, ako mohol Luciin sviatok padnúť tiež na slnovrat 13. decembra, keď Lucia žila v 3. storočí?

Vŕtala som sa ďalej.

Chyby juliánskeho kalendára

Juliánsky kalendár nastavili na rok dlhý 365.25 dní. Lenže hoci je to blízko realite, nie je to celkom presné. Ako čas bežal, vzďaľoval sa skutočný slnovrat od toho kalendárneho. V roku 325, keď sa konal Prvý nicejský koncil, padol zimný slnovrat už na 20-21. decembra.

Na tomto koncile sa rozhodlo veľa vecí. Okrem iného aj to, že sa pri vypočítavaní dátumu Veľkej noci odklonia od židovského kalendára. Neskôr sa dohodli pravidlá vypočítavania Veľkej noci, a tie sa viazali na jarnú rovnodennosť. Vtedy mala dátumovo pripadať na 25. marca, ale v skutočnosti už bola okolo 21. marca.

Keďže na rozdiel od Vianoc je Veľká noc pohyblivý sviatok a jeho nastavovanie súvisí s fázami mesiaca a rovnodennosťou, chyba v juliánskom kalendári sa začala prejavovať práve tam.

Gregoriánsky kalendár

Aj to bol dôvod, prečo v októbri 1582 pápež Gregor XIII urobil reformu kalendáru. V tom čase mohol byť zimný slnovrat niekedy 12. decembra a jarná rovnodennosť padla cca niekde na 11. marca

Gregoriánsky kalendár pridal 10 dní. Po 4. 10. 1582 nasledoval 15.10. 1582.

Nevrátil sa tak k slnovratu pripadajúcemu na 25. decembra, ako zamýšľal Július Cézar. Nastavil kalendár tak, že slnovrat sa priblížil k 21. decembru, ako to bolo v čase Prvého nicejského koncilu, kedy sa riešila Veľká noc.

Kalendár sa poposúval, aby lepšie sedel s pohybom slnka. Vianoce ostali na 25. decembri, vypočítavanie Veľkej noci sa začalo podobať tomu, ako to zamýšľali v 4. storočí.

No ale čo tá Lucia?

Luciu mi to však stále veľmi neobjasnilo.

Mnohé zdroje, ktoré som našla o slávení sviatku svätej Lucie hovorili, že je to „dávna“ tradícia. Prípadne hovorili, ako sa začal vo Švédsku, kde bola súvislosť so slnovratom najsilnejšia, sláviť až neskôr (18. storočie). Niektorí upozorňovali, že Švédsko prijalo gregoriánsky kalendár až v 18. storočí.

To mi veľa nevysvetľovalo. Lebo v tom čase už bol podľa juliánskeho kalendára slnovrat kdesi okolo 9-10. decembra a nie okolo 13.

Až som narazila na zdroj, podľa ktorého v Taliansku tento sviatok preukázateľne slávili prvýkrát v roku 1337. A keďže Lucia bola talianska svätica, zrejme sa práve odtiaľ rozšíril ďalej.

A hádajte, na aký dátum pripadal zimný slnovrat v tých rokoch? Správne. Na 13. decembra. Tadá!

Konečne mi to dalo zmysel a mohla som sa pustiť do písania blogu o histórii medicíny.

A teraz ma, zvedavci, zaujíma, koľkí z vás toto vedeli do takýchto podrobností aj predtým? Aby som vedela, komu z vás sa nabudúce ozvem, až sa budem zaoberať niečím podobným.

Budem opäť rada, ak sa ozvete v komentároch, pošlete srdiečka a rozšírite newsletter medzi ostatnými.

Teším sa na vás na budúci týždeň,

Lívia