Ahojte, zvedavci,
Ani sme sa nenazdali a január už je takmer v polovici. Podľa mňa za to môžu všetky tie sviatky a prázdniny. Či to len mne ten čas tak rýchlo beží?
Dnes budem pokračovať v seriáli o antickej medicíne a vlastných hraniciach. Tak poďme na to:
Zaujímavosti z medicíny minulosti
Hippokrates sa považuje za otca modernej medicíny, pretože sa odklonil od dovtedy fungujúcej predstavy, že choroby zapríčiňujú bohovia či nadprirodzené bytosti a že správnu liečbu prezradí Asklépius či jeho dcéry počas spánku. O tom som písala minule.
Prvý Hippokratov životopis vznikol stáročia po jeho smrti
Hippokrates sa narodil okolo roku 460 p.n.l. na gréckom ostrove Kos. To je reálne jediné čo o ňom vieme s istotou.
Všetko ostatné sú legendy. Mnohí jeho životopisci sa narodili dávno po ňom. Vôbec prvý, ktorý písal o Hippokratovom živote, Soranus, sa narodil asi tak 500-600 rokov po Hippokratovi. Neskoršie životopisy vznikli aj viac než tisíc rokov po Hippokratovej smrti. Toľko k presnosti údajov...
Corpus Hippocraticum – napísal ho Hippokrates?
Pre medicínu sú však podstatné najmä Hippokratove spisy, teda Corpus Hippocraticum. To je asi 60 textov na medicínske témy. Ani o jednom však nevieme s istotou povedať, či ich napísal samotný Hippokrates alebo tak spravili jeho žiaci.
To, čo vieme, je, že reprezentujú Hippokratovu medicínu. A tak sa nápady z tohto diela pripisujú práve Hippokratovi.
Hippokratov prístup k medicíne bol vo svojej podstate vedecký. Diagnózy staval na pozorovaní pacienta, nie na snoch. K slovu sa dostala anatómia a fyziológia. Choroby sa vysvetľovali prírodnými mechanizmami a podobná bola aj liečba, ktorá sa vzdala odkazov na náboženstvo.
Texty opísali a pomenovali mnohé veci, ktoré dodnes voláme rovnako. Napríklad priniesli slová ako symptóm, diagnóza, terapia, trauma či sepsa. Opísali tiež mnohé choroby ako diabetes, gastritída, enteritída, artritída, kóma, paralýza, mánia, hystéria, epilepsia a mnohé iné.
Krabovina
Práve vtedy vzniklo aj slovo rakovina. Až na to, že grécky variant sa odvoláva na kraba, kvôli tvaru tela kraba pripomínajúceho niektoré nádory s výbežkami/nožičkami do okolia.
Slovenské slovo rakovina možno vzišlo z nepresného prekladu či zo snahy priblížiť kraba nám známejšiemu vodnému živočíchovi. Veď aj znamenie zverokruhu sa u nás odvoláva na raka, ale na maľbách z iných krajín nájdeme kraba.
Štyri šťavy
Asi najpodstatnejšia téoria, ktorú Hippokratova medicína priniesla, je tá o šťavách.
Založili ju na pytagorejskej filozofii o štyroch živloch (vode, zemi, vzduchu a ohni), podľa ktorej celá Príroda vznikla práve z týchto živlov. Analogicky ľudské telo sa skladalo zo štyroch štiav: žlč (cholé), čierna žlč (melancholé), hlien respektíve akákoľvek číra tekutina (phlegma) a krv (sangvé). A malo štyri základné princípy či stavy: studený, horúci, suchý a vlhký. V zdraví bolo všetko v rovnováhe.
Zaujímavé je, že na podobnom koncepte je dodnes založená tradičná čínska a indická medicína (ajurvéda). Čínska sa odvoláva na zem, oheň, kov, vodu a drevo, indická na zem, vodu, oheň, vzduch a éter.
Hippokratova prísaha
To, prečo je Hippokrates dodnes v povedomí ľudí, je však najmä kvôli Hippokratovej prísahe.
Tá sa nachádza práve v spomínanom Corpus Hippocraticum, kam sa mohla dostať približne 200 rokov po Hippokratovej smrti. Predpokladá sa, že vznikla pod vplyvom pytagorejskej filozofie. Nevie sa, či ju v tých časoch naozaj lekári skladali.
Dnes žiaden lekár, ktorý vás ošetruje, Hippokratovu prísahu nezložil. Už by sa s tým ľudia mohli konečne prestať oháňať.
Keby hej, zaväzuje sa pri Apolónovi, Asklépiovi, Hygiei a Panakei napríklad aj k tomu, že nebude operovať chorého s kameňmi. Alebo k tomu, že sa zriekne túžby po zmyslových pôžitkoch či so ženami, či s mužmi, či so slobodnými, či s otrokmi.
Už roky sa skladá sľub lekára, ktorého znenie vzniklo po druhej svetovej vojne v Ženeve. Áno, jeho idea vychádza z princípov Hippokratovej prísahy. Ale už nejde ani o prísahu (v angličtine sa používa slovo pledge namiesto swear) a nie sú v nej ani odkazy na bohov. Anglický text nájdete na stránke Svetovej lekárskej asociácie.
Zaujímavé novinky z medicínskych vied
Idiopatický črevný zápal
Počuli ste už o chorobách zvaných „idiopatický črevný zápal“ (IBD, z anglického inflammatory bowel disease)? Sú to rôzne choroby charakterizované neznámou príčinou a poruchou imunitnej odpovede, pri ktorej trpí sliznica zažívacieho traktu. Taká je napríklad Crohnova choroba, ktorá vie napadnúť každý kúsok od úst až po konečník, alebo ulcerózna kolitída, ktorá sa „špecializuje“ na hrubé črevo.
Identifikovaných spúšťacích faktorov je veľa. Ide o interakciu medzi genetikou a faktormi prostredia, ako diéta, mikrobiálna flóra v čreve, ale aj faktory ako fajčenie, stres a iné podobné.
Tieto choroby vedia riadne znepríjemňovať život bolesťami a kŕčmi v bruchu, hnačkami, krvácaním z konečníka, stratou hmotnosti či anémiou (chudokrvnosť). Pridružujú sa k tomu často aj iné choroby ako napríklad zápaly kĺbov, kože alebo žlčníka. Vie teda limitovať kvalitu života a liečba je pritom nie vždy úspešná alebo je dosť agresívna (napríklad odstránenie celého hrubého čreva alebo podávanie liekov potláčajúcich imunitnú reakciu).
Mikroplasty
Nový výskum z 22.12.2021 možno identifikoval ďalší rizikový faktor - mikroplasty.
Mikroplasty sú malé plastové častice, menšie než 5 mm, ktoré sú dnes už všade okolo nás. V pitnej vode (tá v predávaná v plastových fľašiach ich má 2x toľko ako vodovodná; predpokladá sa kontaminácia priamo z fľaše), vo vzduchu či v pôde.
Dostávajú sa tam z vlákien syntetických materiálov šiat (napríklad aj pri praní), z používania pneumatík a podrážok topánok, z kozmetiky (mikročastice v pílingu), pri rozklade plastových fliaš, mikroténových vrecúšok, rybárskych sietí, plastových obalov z jedla či kozmetiky a mnohých iných. Mikroplasty sa viac uvoľňujú v teple, takže novorodenci prikrmovaní z plastových fliaš s plastovým cumľom ich môžu zhltnúť celkom dosť.
Spaľovanie plastového odpadu síce nevytvorí mikroplasty (čo viem), ale pridá nám do vzduchu dioxíny a ťažké kovy. Mňamka.
Súvislosť medzi mikroplastami a IBD?
O tom, či a aký vplyv majú mikroplasty na ľudské zdravie, vieme zatiaľ pramálo.
Spomínaná nová štúdia analyzovala vzorky stolice od 50 zdravých ľudí a 52 pacientov s IBD z rôznych oblastí v Číne. Ukázalo sa, že pacienti s IBD mali 1.5 x viac mikroplastov v stolici než zdraví. Ďalšia analýza ukázala, že najčastejšie šlo o polyetylén tetraftalát (PET, teda plastovo fľaše) a polyamid (PA, obaly na jedlo a textil).
Ide o malú štúdiu, ktorá ukazuje len na koreláciu (dve prepojené pozorovania), zatiaľ sa však nevieme vyjadriť k tomu, či ide o kauzalitu (jedno spôsobuje druhé). Možno sú tieto dva javy prepojené cez úplne inú, tretiu či štvrtú príčinu. Na to netreba zabúdať a neskákať k vyhláseniu, že mikroplasty spôsobujú IBD.
Aj iné nedávne výskumy (1,2) však ukázali, že bunky rôznych organizmov sú schopné absorbovať mikroplasty. Nežiaduce efekty mikroplastov na zdravie teda nevieme momentálne vylúčiť, ale ani potvrdiť. Výskum sa však na ne začal zameriavať, a tak časom budeme zrejme vedieť viac.
Asi by bolo na čase sa plastom vyhýbať, ak sú k dispozícii aj iné alternatívy.
Voľná téma - Kde ležia vaše hranice?
Minule som predstavila osobné hranice, dnes sa zameriem na to, ako si ich určiť, v angličtine hovoria o „set boundaries“. I keď to podľa mňa nie je presný pojem.
My ich totiž dávno máme. Len nie vždy tušíme, kde sú.
Aké vajíčka vám chutia?
Videli ste film Nevesta na úteku (1999)? Julia Roberts zanechala pri oltári viacero mužov, než prišiel novinár (Richard Gere) a začal sa do toho vŕtať. Všimol si, napríklad, že hlavná hrdinka ani len nevedela, ako pripravené vajcia jej chutia. Na tvrdo? Praženica? Volské oko? Vždy sa prispôsobila druhým. Zároveň nechala svoju rodinu a priateľov, aby si z nej nemiestne uťahovali.
Ak ste ten film nevideli, pozrite si ho ako krásny príklad hľadania vlastných hraníc. V jednom momente si totiž hrdinka pripraví vajcia na všetky spôsoby a postupne všetky ochutná. Zistí, čo má rada, len sa na to musí sústrediť.
Varovné signály
Presne tak vie fungovať hľadanie našich hraníc v bežnom živote - pokus a omyl. Dôležité však je sa sústrediť na varovné signály.
Tie môžu byť rôzne. Od veľkých fyzických prejavov až po nezreteľnú emočnú nepohodu.
Niektorí prechádzajú životom bez toho, aby tušili, že taký varovný systém vôbec majú. Zvyčajne pre rôzne minulé skúsenosti, ktoré ich prinútili systém vypnúť. Napríklad preto, že vyrastali s niekým, kto ich hranice neustále ignoroval. A tak vypli alarm, pretože iba nad ním mali kontrolu.
Iní signály prehliadajú alebo ich interpretujú nesprávne.
Ak je to naozaj zlé, je vhodnejšie vyhľadať profesionála. Mne moja psychologička, ktorú srdečne pozdravujem, ak môj newsletter číta, pomohla aj s týmto.
Prípadne môžete skúsiť používať aplikáciu na sledovanie emócií, o ktorej som už svojho času písala.
Čo ak už tuším, kde leží hranica?
Je jedno ako, podstatné je začať tento alarm počúvať. Naše hranice sú totiž zvyčajne premenlivé podľa situácie. Nemusia vždy ležať tam, kde sme ich videli naposledy. Keď sme unavení, hladní a vystresovaní, môžu byť veci inak, než keď sme spokojní.
Keď už vieme spoznať bzučiaci alarm, môžeme sa rozhodnúť, čo ďalej:
Môžeme dať najavo svojimi slovami a činmi: „Toto nie.“
Môžeme sa na celý alarm vykašľať a nechať druhých, nech si s nami robia, čo chcú.
Môžeme povedať: „Toto sa mi nepáči“, no činmi dovoliť, aby situácia pokračovala. (Možno si nahovoríme, že ide o „výnimku“. Zvyčajne si však ten druhý svojimi činmi vypýta „výnimku“ znova a znova, pretože naše činy mu dali najavo, že je to OK. Ale o tom sa rozpíšem nabudúce.)
Pozor na pomalé preplazenie sa cez čiaru
Nie vždy dáva situácia jasný a zreteľný priestor na to pomyslené „nie“. Niekedy si ani nemusíme všimnúť, že sme s niečím ticho súhlasili. Veci plynuli vlastným tempom, až sa dostali, kam nemali.
Napríklad vás kolegyňa požiada, aby ste jej pomohli s projektom a znie to ako nejaká drobnosť, ktorá vám zaberie pár minút. Súhlasíte radi, však tých pár minút vás vôbec nezaťaží. Potom sa postupne dozvedáte o projekte viac a situácia sa nenápadne preplazí za vaše hranice. Ani sa nenazdáte a pracujete na kolegyninom projekte cez víkend a škrípete zubami.
Radšej neskoro ako nikdy
Práve preto je dôležité naladiť sa na svoj varovný systém a začať sa ním zaoberať hneď, ako si ho všimnete. Schválne nepíšem, hneď ako sa ozve. Pretože ak patríte k takým ako ja, ktorí sa musia naučiť svoj alarm počúvať, nemusíte si ho vždy všimnúť.
Možno sa varovný signál ozve, keď sa z 5 minútovej práce stane hodinová, ale vy ho ignorujete. Zbadáte sa, až keď sa chystáte pracovať cez víkend.
To je OK. Pochváľte sa, že ste to vôbec zbadali. A zareagujte - obráňte sa. Nabudúce si ho všimnete skôr.
Pre pokročilých, skúste si spätne spomenúť, kedy vám začalo byť nepríjemne. Nabudúce vám to pomôže zbadať blikajúci alarm skôr.
Nemáš na výber?
Pre niektorých je to ľahké, pre iných nie. Niektorí sa to musia naučiť a pripomínať si to celý život. Ja to tak napríklad mám. Občas je pre mňa spoznanie a bránenie hraníc jednoduché, inokedy nie.
Niekedy sa totiž prekračovanie hraníc maskuje za altruizmus, tímovú prácu či „správnu vec“. A inokedy za domnelú neprítomnosť voľby a známe: „Nemám na výber“. Tí, ktorí čítali Gwind, vedia, čo si o tejto vete myslím.
Niekedy však svoje hranice aj poznáme, aj vieme, že sme sa k nim priblížili, aj povieme „nie“, len ostatní ho nepočúvajú. O takej situácii sa rozpíšem na budúci týždeň.
Teším sa už na vaše komentáre a reakcie,
Lívia
Vďaka za čerstvú dávku zaujímavosti. To o mikroplastoch musím spomenúť človeku, ktorý pije zásadne balenú vodu. Z kohútika sa nenapije, ani keby smädom umieral. Už som mu márne vymenovávala kopu dôvodov, prečo je lepšie piť nebalenú vodu, tak mám ďalší.
To, že lekári vraj skladajú Hippokratovu prísahu, nám hovorili na základnej škole. Aspoň vidím, že nielen v astronómii sa tam vyučujú nezmysly.
Ohľadom hraníc, to plazenie sa cez čiaru dobre poznám. Ľahšie by sa hranice obraňovali, ak by boli v správaní ľudí jasné skoky medzi konaním, ktoré je určite v poriadku a konaním, ktoré v poriadku určite nie je. No kedysi som netušila, ako dobre majú niektorí útok na hranice premakaný a maskovaný. A potom sú tu ešte chytráci, ktorí sa síce formálne opýtajú niečo v zmysle „môžem?“, ale vzápätí to urobia skôr, než stihnem vyhodnotiť, či môžu. A keď je už niekto za hranicou, ťažšie sa vytláča späť.