Minule som vám nestihla povedať...
Poznáte pravidlá pokusov na ľuďoch v Nemecku pred 2. svetovou vojnou a Noribmerský kódex? Koľko krokov by ste mali prejsť denne? Viete, aký je rozdiel medzi patológom a súdnym lekárom?
Ahojte, zvedavci,
V dnešnom newsletteri sa dočítate:
o pravidlách pokusov na ľuďoch v Nemecku pred 2. svetovou vojnou a Norimberskom kódexe
o tom, koľko krokov denne by ste mali prejsť podľa nových výsledkov dlhého výskumu
a ak nepoznáte, tak vám vysvetlím rozdiel medzi patológom a súdnym lekárom a to, prečo by patológovia v kriminálkach zvyčajne nemali čo robiť
Ale ešte než začítate, tak minule som vám nestihla povedať jednu môjmu srdcu blízku a pre mňa rozhodne dôležitú vec. Na moju obhajobu, nedalo sa to stihnúť, keďže newsletter posielam o 6:00 a toto sa spustilo až o kúsok neskôr.
Pokračovanie mojej trilógie Gwind (dvojka má podnadpis Sama za seba) vyjde už tento rok vo vydavateľstve Artis Omnis. Vydavateľstvo na podporu Gwind 2 a kníh troch ďalších slovenských autorov fantasy spustilo minulý piatok crowdfundingovú kampaň. Cieľom je vyzbierať 4000 € na 4 knihy. Peniaze sa použijú na úhradu časti nákladov na tlač a najmä na ich neskoršiu propagáciu. (Keď sa pozriete na iné projekty, bežne ľudia zbierajú 5000 € len na vydanie jednej knihy.)
Kampaň beží na StartLabe a ostáva ešte 14 dní. Môžete nám darovať akúkoľvek sumu od 5 € a získať len dobrý pocit, alebo si môžete vybrať vyššie sumy s odmenou v podobe pripravovaných, alebo aj už vydaných kníh. Ak nám chcete napísať odkaz (napríklad, ako sa tešíte na Gwind, hehe), to sa tiež dá. :)
Ak sa vám nedá prispieť finančne, prosím, pomôžte nám aspoň zdieľaním odkazu.
Tak, teraz, keď som napravila zameškané z minulého týždňa, sa vrhnime na newsletter:
Zaujímavosti z medicíny minulosti
Ak ste čítali newsletter z 3.9., 13.8., a 17.9., nie je pre vás žiadna novinka, že experimenty na ľuďoch mali kedysi len minimálne pravidlá. Vždy sa spomína len Hippokratova prísaha, avšak Hippokratova medicína predpokladá, že pacient poslúcha lekára na slovo a vôbec sa nezaoberá súhlasom pacienta.
To sa postupne menilo. Už v 19. storočí sa začali vynárať dokumenty, ktoré vyžadujú informované súhlasy alebo ktoré upravujú etiku výskumu.
Taký existoval aj v Nemecku pred druhou svetovou vojnou.
Usmernenie z roku 1900
Jeho základy vznikli ešte v Prusku v roku 1898 po tom, čo doktor Albert Neisser (objaviteľ Neisseria gonorrhoeae, pôvodcu kvapavky) robil testy „vakcíny“ na syfilis na prostitútkach. V skutočnosti im pichol sérum z pacientov, ktorí mali syfilis. Keď sa nakazili syfilisom, tvrdil, že to preto, že pracovali ako prostitútky. Bral to ako dôkaz, že jeho vakcína nefunguje.
Vtedajší súd zhodnotil, že mal pacientky o výskume informovať a pýtať si ich súhlas. Zaoberal sa tým parlament, komisia rôznych odborníkov vrátane Virchowa a Behringa a viacerí právnici. Až napokon vydalo v roku 1900 ministerstvo usmernenie o tom, že na medicínsky zákrok, ktorý nie je potrebný pre diagnostiku, liečbu alebo imunizáciu (vakcináciu), treba súhlas pacienta. (1)
Smernice z roku 1931
Ťažko povedať, ako sa dodržiavali skoršie usmernenia, keďže neboli zákonmi. Čo vieme je, že nemecká ríšska vláda prijala v roku 1931 smernice o medicínskom výskume, ktoré boli prísne a navyše aj právne záväzné. (2)
V nich jasne rozlišuje „terapeutický“ (nové liečebné postupy) a „neterapeutický“ výskum na ľuďoch. Pre obe sa vyžadoval informovaný súhlas. Výnimku mal len terapeutický výskum v život ohrozujúcich stavoch, kedy by čakanie na súhlas mohlo pacienta o život pripraviť, kým nová terapia ho mohla zachrániť. (1, 3)
Nacisti ich, očividne, ignorovali, hoci v tej dobe boli smernice oficiálne stále platné. Niet sa veľmi čo čudovať, nikdy totiž nemali nejaký spôsob, ako kontrolovať či vyžadovať dodržiavanie tohto predpisu.
Čerešničku tomu dodal ešte zákon z roku 1933 na ochranu zvierat. Pokusy na zvieratách sa tak stali oveľa náročnejšie než experimenty na ľuďoch. (4)
Norimberský proces od roku 1945
Hrôzy koncentračných táborov sa dostávali do povedomia v Norimbergu počas procesu s nacistami a tiež s lekármi, ktorí robili desivé pokusy.
Obhajoba lekárov bola rôzna. Hájili sa napríklad rozkazmi vlády či spomínali obdobne neetické experimenty vo Francúzku, v Británii či v USA; o malej vzorke z nich som písala v newsletteri 10.9. Lekári navyše žiadali, aby ich súdili podľa nemeckých zákonov, teda aj smernice z roku 1931. To sa však nestalo. (5, 6)
Proces viedli Američania a tí, ukazuje sa, o smernici z roku 1931 asi netušili. Tak si vymysleli vlastný súbor pravidiel. Vyhlásili ich predtým ako vyriekli verdikt. Podľa niektorých autorov však, keby nacistických lekárov súdili podľa smernice z roku 1931, odsúdili by ich viac a možno aj prísnejšie.
Právnikom, ktorí toto čítajú, sa zrejme práve postavili všetky chlpy dupkom.
Norimberský kódex 1947
Takzvaný Norimberský kódex má len desať bodov. Dodnes je okolo neho veľa diskusií. Je deravý ako rešeto, mnohí ho považujú za narýchlo „zbúchaný“, debatuje sa aj o tom, kto ho napísal.
Netuším, kto má pravdu. Faktom však ostáva, že napriek všetkým chybám sa dnes považuje za jeden z kľúčových dokumentov medicínskeho výskumu.
Prvý bod kódexu striktne vyžaduje dobrovoľný súhlas s výskumom a deviaty mu dáva možnosť z výskumu odísť.
Body 2-5 sa zaoberajú tým, že pokus musí byť zmysluplný, musí byť založený na tom, čo už vieme, a musí sa spraviť tak, aby sa predišlo zbytočnému utrpeniu či poškodeniu zdravia. Kódex zároveň zakazuje taký pokus, pri ktorom je vopred jasne známe, že by mohol človeku ublížiť.
Ďalšie body vravia, že riziko pre človeka nesmie byť väčšie než humanitárna dôležitosť problému, ktorý má pokus vyriešiť. Potrebuje byť primerane pripravený, smú ho vykonávať len vedecky vzdelané osoby a vedec musí byť pripravený kedykoľvek pokus prerušiť. (3, 4, 5, 6)
Kódex v skutočnom svete
Čo sa kódexom po procese? Akékoľvek vojskom organizované pokusy sa ho držali, civilných lekárov prakticky nezaujímal alebo o ňom ani nevedeli. Niektorí ho dokonca považovali za kódex pre barbarov, ktorý je pre bežného lekára zbytočný. (7)
Postupne sa však začal spomínať čoraz viac a tým bolo čoraz očividnejšie, na koľko situácií nemyslel.
Aj preto vznikla v roku 1964 Helsinská deklarácia, ktorá si zaslúži vlastné číslo newslettera. (8)
No než prejdeme na novinky, ešte jedna dohra po druhej svetovej vojne - Hippokratovu prísahu nahradil Sľub lekára, ktorý je súčasť Ženevskej Deklarácie z roku 1948. Dnes sa teda už neprisahá pri Apolónovi, Asklépiovi, Hygiei a Panakei a všetkých bohoch a bohyniach.
Zaujímavé novinky z medicínskych vied
Meriate si počet krokov, čo denne prejdete?
Rimania podľa toho merali dĺžky svojich ciest - mila passum, teda tisíc krokov, bolo latinské meno pre míľnik. Na ňom bolo napísané, koľko tisíc krokov ešte prejde do cieľa. (1)
Dnes sa často hovorí o tom, že by sme mali prejsť aspoň 10 000 krokov denne.
Možno ste zachytili, že to číslo nie je podporené nejakým výskumom. Prišla s ním japonská spoločnosť Yamasa, keď v roku 1965 začali predávať prvý krokomer. Volali ho Manpokei, čo sa vraj prekladá ako „merač 10 000 krokov“. Takže celý nápad s 10 000 krokmi je marketingový vynález. (2)
Štúdia, čo začala ešte v roku 1985
Koľko krokov treba prejsť, tým sa zaoberalo a zaoberá viacero výskumníkov.
Pre túto novinku začnem pár rokov dozadu, konkrétne v roku 1985-86, keď začala štúdia CARDIA na mladých dospelých. Zahrnuli do nej vyše 5 000 ľudí vo veku 18-30 rokov. Nič im nepodávali, iba sledovali vybrané parametre v pravidelných intervaloch - po 2, 5, 7, 10, 15, 20, 25, a 30 rokoch (2015-2016), kedy prišlo 71% pôvodných účastníkov.
Zozbierali sa úžasné dáta, ktoré budeme zrejme ešte analyzovať dlho. Niekedy medzi rokmi 2005 a 2006 nechali účastníkov, ktorí vtedy mali 38-50 rokov, nosiť krokomer. A práve do tých dát sa pustili výskumníci dnes. (3)
Nová analýza dát
V septembri (3.9.2021) nám priniesli výsledky analýzy 2110 ľudí, keďže zahrnuli len takých, od ktorých mali dosť údajov z krokomeru. Pozreli sa na to, ako sa im darilo v rokoch 2015-2016, asi 10-11 rokov po tom, čo im zmerali počet prejdených krokov denne. Rozdelili si ich do skupín, ktorí kráčali málo (<7 tisíc, medián takmer 6 tisíc), stredne (medzi 7-10 tisíc, medián okolo 8,5 tisíc) a veľa (>10 tisíc, medián takmer 12 tisíc)
Zistili, že ženské účastníčky toho nachodili výrazne menej než mužskí. Tí, ktorí chodili málo, mali vyššiu hmotnosť, cítili sa menej zdraví, mali častejšie hypertenziu a cukrovku.
Zvyšovaním počtu krokov klesá riziko smrti
Zaujímavejšie výsledky však dostaneme, keď sa pozrieme na to, ako sa zvyšovaním počtu krokov, znižuje riziko smrti. Na to sa totiž v tomto výskume zamerali. Z ich vybranej vzorky 2110 účastníkov zomrelo za tú dobu 72 ľudí. Väčšina z nich zomrela na rakovinu (25%) a srdcovocievne choroby (23.6%). Analýza zahrnula všetky príčiny smrti.
Ukázalo sa, že existuje jasná „odpoveď závislá od dávky“, ale len do určitej miery. Riziko smrti sa znižovalo úmerne poštu rastúcich krokov. Keď prejdete denne 4 000 krokov, má pre vás jednoznačne zmysel to aspoň o tú rímsku míľu zvýšiť. A prípadne to zvyšovať ešte viac.
Aspoň 7 tisíc krokov
Čím viac krokov, tým menšie riziko smrti. Tak to platí, aspoň podľa výsledkov tejto analýzy, do hranice povestných 10 000 krokov. Potom sa už riziko neznižovalo.
Tí, ktorí kráčali stredne veľa, teda aspoň 7 000 krokov denne, mali znížené riziko smrti o 50-70% oproti tým, ktorí kráčali málo.
Ak teda neviete do svojho dňa zaradiť povestných 10 000 krokov, nič si z toho nerobte. Skúste však denne prejsť aspoň o jeden rímsky míľnik viac než dosiaľ a potom, neskôr, možno pridáte ďalších tisíc. Veď, ako sa hovorí, pomaly ďalej zájdeš.
Ak však radi prekonávate nejaké méty, skúste aspoň tých 7000 krokov denne spraviť.
Voľná téma - súdny lekár vs patológ
Keď som si chystala prednášku na minulotýždňový ComicsSalón, napadlo mi, že táto téma by mohla byť zvedavcom užitočná. Mnohí sledujú, čítajú a možno i píšu detektívky. Iní sa s tým stretávajú v bežnom živote. A mnohí si to mýlia.
Patológ/patologička a mikroskop
Patológ (pre zjednodušenie budem používať len mužský rod, patologičky, verím, odpustia) je v našich končinách absolvent medicíny, konkrétne všeobecného lekárstva. Dokončí teda šesťročné štúdium rovnako ako budúci kardiológ či psychiater a ďalej sa špecializuje (=atestácia) v odbore patologická anatómia, skrátene patológia.
Napríklad ja atestáciu nemám, mám „len“ PhD, čo je vedecko-pedagogický titul. Nie som teda patologička, i keď niektorí ma tak radi predstavujú. Vždy, keď môžem, ich opravujem.
Patológ väčšinu svojho času pracuje pre živých. Existujú mnohé súkromné patológie, ktoré sa zaoberajú výlučne živými, vôbec nepitvú. Čo teda robia?
Vyberali vám niekedy podozrivé znamienko? Brali vzorku na cytológiu? Operovali akýsi neznámy tumor?
Tak všetok takýto materiál potom putoval na patológiu. Tam sa spracoval, aby sa dal sledovať pod mikroskopom. Za mikroskopom sedel atestovaný patológ a jeho úlohou bolo podľa mikroskopického obrazu určiť diagnózu. Je to len znamienko či malígny melanóm? Je to zhubný či nezhubný nádor a akého presného typu z tých stoviek? Je to zápal? Autoimunitná choroba? Niečo iné?
Toto je väčšina práce patológa.
Pitva na patológii
Patológovia však, samozrejme, aj pitvú. Aj tí v súkromných patológiách tak museli spraviť aspoň počas atestačnej prípravy. Na pracoviskách patologickej anatómie sa však navzdory všeobecnému presvedčeniu nepitvú mŕtvoly, nad ktorými stoja ostrieľaní kriminalisti.
Úloha patológa pri pitve je zistiť, na akú chorobu človek zomrel. Zjednodušene sa dá povedať, že patológovia pitvú takých, ktorí zomreli v nemocnici, keď nie je isté, na čo zomreli.
Patológovia sa teda zaoberajú chorobami a v kriminálkach by nemali veľmi čo robiť. Teda keby sa kriminálka neodohrávala na patológii alebo by z akéhosi iného dôvodu zahrnula patológa. Kriminálne prípady patria štandardne do rúk súdnym lekárom.
Súdny lekár/lekárka
Súdni lekári si berú na starosť také úmrtia, pri ktorých musíme určiť, či šlo o chorobu, náhodu, samovraždu či násilie. V niektorých krajoch Slovenska zároveň robia prehliadky mŕtvych tiel nielen na „mieste činu“ za prítomnosti polície, ale skrátka kdekoľvek „v teréne“. Teda aj keď človek zomrie doma v posteli.
Súdniari zároveň pitvú všetky tie prípady, ktoré podnecujú morbídnu zvedavosť - obesených, zastrelených, ubodaných, či iných podobných nešťastníkov. Na studenom lôžkovom oddelení súdnolekárskeho pracoviska skončia aj obete autonehôd, nešťastne zrazení cyklisti, dobrovoľní skokani z vysokých budov bez padáka, či kostry nájdené v lese.
Práve súdnych lekárov, teda nie patológov, by mali zamestnávať autori slovenských detektívok.
Koroner, súdny patológ, prehliadajúci lekár
Ak pozeráte či čítate detektívky z anglosaského sveta, možno ste zachytili slová ako „koroner“ či „súdny patológ“. Tak vedzte, že ani jedno na Slovensku nejestvuje.
Koroner je v anglosaských krajoch čisto úradnícka pozícia. Slovo vychádza zo slova koruna. Je to totiž korunou/vládou/štátom poverený úradník, ktorý má zvyčajne rozhodnúť, či sa nájdená mŕtvola musí pitvať alebo nie. Ich právomoci sa líšia od jednej krajiny k druhej, napríklad aj v každom americkom štáte je to trochu inak.
Súdny patológ je preklad výrazu „forensic pathologist“. Tento výraz má miesto v prekladovej literatúre, ak chce prekladateľ ponechať určitú exotickosť textu, ale pre slovenské reálie je to paškvil.
Na Slovensku máme ešte takzvaného prehliadajúceho lekára. To môže byť teoreticky akýkoľvek lekár, ale v niektorých krajoch sa o to starajú špecificky súdniari a/alebo patológovia. Prehliadajúci lekár má obhliadnuť mŕtve telo a okrem mnohých iných vecí má usúdiť, či šlo o násilnú alebo nenásilnú smrť, a rozhodnúť, či musí alebo nemusí byť telo pitvané. Takže keby niekto chcel napísať na fiktívne miesto činu zmäteného kožného lekára, v zásade by sa to dalo. ;)
***
Počuli ste už o Norimberskom kódexe a vedeli ste, že Nemci mali nejaké pravidlá aj predtým? Meriate si kroky? A schválne, koľkí patológovia a súdniari čítajú tento newsletter? Ozvite sa v komentároch:
Ak chcete newsletter zdieľať, gombík nájdete aj tu:
No a už sa opakujem, ale keď mi pípne upozornenie, že mi na newsletteri prikvitlo nové srdiečko, fakt sa vždy usmejem. Tak len pripomínam, že gombíček naň nájdete napríklad pod podpisom.
Čítame sa budúci… vlastne už mesiac a keďže téma klinických výskumov je mi blízka a ešte som ju nevyčerpala, budem v nej ešte v októbri pokračovať.
Teším sa na vaše komentáre a reakcie.
Lívia
Obrázok pre sociálne siete od Here and now, unfortunately, ends my journey on Pixabay z Pixabay
Minule som vám nestihla povedať...
chcela by som vediet viac o Nemeckych pokusoch na ludoch. Alebo preco su na tom psychicky horsie ako vychodné staty Europy. Zachytila som v minulosti, ze trpia psych. dedicnymi vadami. Germansky narod akoby mal túto vadu. Zijem v DE 7 r. a mam pocit ze tych starších ludi trpiaci na demencie, psych. problemy je viac ako u nás. Som prezila detstvo tak, ze som sa na SR nestretla dementnu babku ani dedka, proste sa mi zdalo, ze sú vsetky babky a dedky milí a zdraví.
Za vysvetlenie mišmašu súdny lekár / patológ / koroner / čokoľvekinézkriminálky palec hore!