Plastika nosa v 16. storočí, Alzheimer a sebaláska
Zájdeme hlbšie do histórie, odhalím vám dôležitý objav pri výskume Alzheimerovej chorby a voľná téma sa bude týkať sebalásky a sebaobetovania.
Ahojte, zvedavci,
Pracovný týždeň sa končí, chystá sa na nás víkend a verím, že ho budete mať príjemný.
Rada by som vám všetkým poďakovala za podporu na StartLabe. Kampaň dopadla veľmi úspešne práve vďaka vám! Ďakujem, nesmierne si to cením.
Zároveň hlásim, že Gwind 2 je už takmer pripravená do tlače! Juchú! Priznám sa vám, že za tento pocit úľavy stoja všetky tie hodiny strávené pri počítači a tie nekonečné úpravy. Ešte lepší bude, keď budem držať knihu fyzicky v ruke. To už nebude dlho trvať.
Teraz poďme na zaujímavosti z medicíny 16. storočia, nový objav vo výskume Alzheimerovej choroby a tiež niečo o sebaláske a sebaobetovaní.
Zaujímavosti z medicíny minulosti
Viem, že som avizovala pokračovanie v téme klinických štúdií, no keď som sa do vybraných tém zavŕtala, neprišli mi až také zaujímavé.
Tak prehodím výhybku, naštartujem stroj času (vyhráva TARDIS) a navštívime 16. storočie. Dnes sa pozrieme na plastickú chirurgiu.
Plastická chirurgia 16. storočia
Plastická chirurgia sa považuje sa moderný vynález. Ľudia si predstavia silikónové prsia či nafúknuté pery. Avšak plastická chirurgia zahŕňa nielen estetické zmeny, ale aj obnovenie častí tela. Napríklad sa využíva pri liečbe popálenín, rekonštrukcii po odstránení nádoru, či náprave vrodených chýb.
Správy o rekonštrukcii chýbajúcich častí tváre či liečbe zlomenín sánky sa objavujú už starovekom Egypte či v starej Indii.
Nemocnica smrti
Vôbec prvá kniha v Európe, ktorá sa venuje výlučnej rekonštrukčnej chirurgii, vyšla v roku 1597. Nesie názov De Curtorum Chirurgia per Insitionem a napísal ju profesor chirurgie v Bologni menom Tagliacozzi. Zaujímavosťou je, že praxoval v Nemocnici smrti (Ospedale della Morte) v Bologni, ktorá sa starala o väzňov a odsúdencov k smrti. Názov vychádza od rádu Santa Maria della Morte, ktorý nemocnicu v 14. storočí založil; v angličtine im hovoria aj Bratstvo smrti. Taliacozzi tu mohol pitvať odsúdencov a zdokonaľovať sa tak v anatómii.
Jeho kniha je nádherným dielom. Ilustrujú ju drevoryty a opisujú rôzne prípady plastiky chýbajúceho nosa, pier a uší. Chytil sa metódy od sicílskeho chirurga Branca a jeho syna, vylepšil ju a podrobne ju predstavil.
Metóda, ktorú používali, sa volá laloková.
Laloková metóda rekonštrukčnej chirurgie
Lalok je živé tkanivo aj s cievami. V princípe ide o to, že vyrežeme na jednom mieste kus kože, podkožia a prípadne (aj/len) svalu a prenesieme ho na iné miesto na tele toho istého človeka.
Preniesť ho môžeme tak, že ostane spojené s pôvodným miestom takzvanou stopkou. V takom prípade počkáme, kým prirastie na novom mieste a až potom ho oddelíme. Alebo môžeme lalok oddeliť úplne a preniesť ho na nové miesto, ale to už chce väčší kumšt, aby lalok neodumrel.
Možno si poviete, prečo robíme dieru na jednom mieste, aby sme prekryli druhú?
Lebo sú miesta na tele, kde je koža voľnejšia, ľahko sa zošije a zhojí. Odtiaľ sa vezme a prenesie sa na miesto, ktoré by sa samo nikdy nezahojilo.
Mečom do tváre
Práve túto techniku opísal Tagliacozzi. Dobový drevoryt ukazuje človeka so zohnutou rukou a s dlaňou na hlave, z ktorej prechádzajú pásy kože k rôznym častiam tváre. Lalok tkaniva uvoľnený z ruky prišili na miesto chýbajúcej časti nosa a keď sa prihojil, odpojili ho
Nie je náhoda, že tento typ techniky sa vyvinul vtedy a tam. V Taliansku boli vtedy populárne súboje s kordami a rapírmi a historické knihy šermu ukazujú veľa útokov práve na tvár.
Avšak po Tagliacozziovej smrti metódu používal málokto a postupne upadla do zabudnutia. Prežila v pokrútených povestiach, podľa ktorých napríklad odobrali takýto lalok otrokovi, aby vyliečili nos šľachtica.
Znovu sa dostala na svet až v 19. storočí nemeckým chirurgom z Varšavy von Graefe a v podstate sa používa dodnes. (1, 2, 3)
Zaujímavé novinky z medicínskych vied
O Alzheimerovej chorobe ste už zrejme niečo počuli. Je to jedna z foriem demencie.
Čo je to demencia
Demencia je získaná choroba, pri ktorej sa oslabujú rozumové schopnosti. Môže sa prejaviť rôzne. Ovplyvnená býva pozornosť, schopnosť spracovať nové informácie, plánovanie, rozhodovanie. Môže sa zmeniť schopnosť prijať a spracovať kritiku. Známe je zabúdanie, najmä teda poruchy krátkodobej pamäti. Môže sa zmeniť reč a človek môže mať problém sa vyjadriť. Vie sa zmeniť aj chovanie, až v človeku len ťažko spoznávame svojho blízkeho.
Nebojte sa, občas takéto problémy máme všetci. Aj preto nie je diagnostika demencie ľahká. Pri demencii však nejde o občasné problémy, ale o zmeny, ktoré postupne významne ovplyvňujú život človeka a najmä jeho blízkych, keďže človek s demenciou si nemusí vôbec uvedomiť, že sa niečo zmenilo.
Typy demencie
Hlavné dva typy demencie sú Alzheimerova (60-70% prípadov demencie) a vaskulárna, teda cievna (20-30% prípadov).
Pri tej cievnej ide o malé infarktíky (porážky) v mozgu, viditeľné pod mikroskopom. Jeden nespraví vôbec nič, ale keď sa spoja, vyrobia príznaky demencie. Sú tam rôzne podtypy, každý má trocha iné príznaky.
Pri Alzheimerovej chorobe, ktorou trpel napríklad aj známy fantasy autor Terry Pratchett, sa ukladá takzvaný beta amyloid (Aβ) v mozgu. Prečo? Zatiaľ celkom nevieme.
Tu sa blížime k novinke, ktorá je na poli medicíny prelomová.
Rizikové faktory
Pri Alzheimerovej chorbe už dávno poznáme rizikové faktory. Identifikovali sa niektoré gény, ale rizikové sú aj úrazy hlavy, klinická depresia či hypertenzia. Nie sú žiadne lieky či výživové doplnky, ktoré by dokázali riziko Alzheimerovej chorby znižovať. Nemáme ani lieky, ktoré by chorobu zastavili, ale máme také, ktoré dokážu zmierniť príznaky. Sľubná je aj terapia pohybom - cvičenie, plávanie, chôdza, tanec, joga -, ale výsledky sú zatiaľ skôr predbežné.
Mozog a krv
Novú štúdiu z Austrálie zo 14.9.2021 postavili na výsledkoch iného kľúčového výskumu publikovaného v Nature (také Ferrari medzi odbornými časopismi) v roku 2018. Podľa neho sa ukazuje, že verzia (prekurzor) beta amyloidu sa dá zistiť v krvi a jeho hodnoty korešpondujú s beta amyloidom zistenom v mozgu a mozgovomiešnom moku.
Medzi mozgom a krvou existuje bariéra, ktorá dovolí preniknúť do mozgu len veľmi špecifickým molekulám. Alkohol je malý, ten prechádza hravo. Prienik akejsi veľkej proteínovej molekuly do mozgu z krvi nie je teda samozrejmosť. Pravdepodobnejšia teória bola, že podobný proteín sa tvorí rovno v mozgu.
Austrálske myšky
Austrálski výskumníci sa na to pozreli inak. Skúmali špeciálne myšky, ktoré syntetizovali patričný bielkovinovo-tukový komplex - lipoproteín-Aβ - výlučne v pečeni; vedeli, že v mozgu ho netvoria. Napriek tomu u nich zbadali poruchu nervových funkcií. Výskum spravili komplexne s mnohými testami.
Vďaka nim zistili, že lipoproteín- Aβ preniká cez cievy a bariéru do mozgu, kde spôsobuje zápal oveľa skôr, než videli u kontrolných myšiek. A na rozdiel od kontrolných myší, u pokusných zbadali aj jasnú degeneráciu mozgu, čo sa prejavilo aj na testoch učenia a pamäte.
Tento výskum teda zodpovedal veľmi dôležitú otázku, ktorá je krokom k pochopeniu, ako vzniká Alzheimerova choroba, a teda aj krokom k účinnej liečbe. Ale ešte veľa vody pretečie, než ju budeme môcť pacientom predpísať.
Voľná téma - Sebaláska a sebaobetovanie
Istý čas bolo slovo „sebaláska“ v podstate nadávka, synonymum sebectva. Možno preto s týmto konceptom dnes toľkí bojujú. Pritom už Biblia predpokladá, že človek má sám seba veľmi rád, keď žiada, aby sme milovali svojich blížnych ako samých seba. Niektorí však milujú len svojich blízkych, kým na seba kydajú kopy hnoja.
Sebaobetovanie ako najvyššia cnosť
Sebaobetovanie sa často obdivuje a vyžaduje ako dôkaz nesebeckosti. Očakávali sme od mladých mužov, že sa obetujú pre dobro krajiny vo vojne. Otcovia mali obetovať akýkoľvek kontakt s rodinou, aby ju finančne zabezpečili. Matky mali obetovať celý svoj život deťom. Zdravotníci sa majú obetovať pre pacientov.
Sebaobetovanie je istotne cnostné a do istej miery aj potrebné pre celú spoločnosť. No niekedy absolútne zbytočné. Dokonca vie byť i bremenom.
Sebaobetovanie ako problém
Komu pomôže vyhorený lekár, ktorý svojim pacientom obetoval úplne všetko? Ako deťom prospeje kompletne vyčerpaná mama, ktorá už nevie, ako ďalej? Ako firme prospeje zamestnanec, ktorý sa už sa len vlečie ako mátoha?
So sebaobetovaním to skrátka netreba preháňať. Mnohí však robia práve to. Prichytili ste sa niekedy pri pocite, že vás všetci len využívajú? Že ste iným už dali priveľa?
Možno ste to so sebaobetovaním „prepískli“.
Menej sebaobetovania a viac sebalásky
Veľakrát je v pozadí celého problému prílišného sebaobetovania chýbajúca sebaláska.
Človek, čo nemá dostatočne rád samého seba, môže mať oveľa väčšiu potrebu lásky či uznania od druhých. Taký, keď sa zameria na vlastné potreby, cíti sa hrozne. Považuje sa za sebca, vyčíta si, že nerobí dosť pre iných, nadáva si. Obetovanie pre druhých prestáva byť nezištné, pretože je jediným spôsobom, ako sa takýto človek môže cítiť dobre.
Taký, ktorý sám seba neľúbi, má v srdci veľkú zívajúcu dieru a robí čokoľvek, len aby ju zaplátal.
„Tešič“ ľudí
Najvyššou potrebou takých ľudí je potešiť iných, anglicky im hovoríme people pleaser.
Ako hovorí Natalie Lue, moja obľúbená autorka blogov o vzťahoch, ktorú ešte isto spomeniem, ja sama som „recovering people pleaser“, čo sa len ťažko prekladá, takže opisne - zotavujúci sa tešič iných.
Trvalo mi roky než som zbadala vzorce svojho správania, ktoré ma celkom zbytočne viedli k sebaobetovaniu. Niektoré sa mi podarilo aj zmeniť, na iných budem zrejme pracovať do konca života; preto zotavujúci sa/recovering.
Pomohlo mi pochopenie, že sebaláska je nutnosť a nie nadávka. Ak vám niečo vo vnútri alebo niekto cudzí tvrdí, že sebaláska je fuj, ignorujte to/ho.
Sebaláska nie je nekritická
Sebaláska nie je nafúkanosť či nekritickosť k sebe. Ani zďaleka.
Keby za vami došla kamarátka a celá skormútená by vám povedala, že spravila chybu, asi by ste ju vypočuli, objali, utešili. A potom by ste spolu našli spôsob, ako chybu napraviť a vyvarovať sa jej do budúcna.
Sebaláska znamená, že sa k sebe správate tak, ako sa chováte k svojmu najlepšiemu priateľovi či k partnerovi. Takže ak spravíte chybu, nevynadáte si do neschopných idiotov.
Ako vám to znie?
Ak ako samozrejmosť, gratulujem, máte k sebe postoj, ktorý sa iní prácne učia. A možno táto téma je v tom prípade pre vás len na informáciu, že okolo seba máte veľa ľudí, ktorí sa nenávidia.
Sebaláske sa dá naučiť
Naučiť sa mať rád samého seba vie byť pre niekoho veľmi ťažké, pre iného je to hračka. Je na to viacero rôznych spôsobov a ak máte ozaj veľký problém, navštívte psychológa. Dnes to už nie je tabu, ani nadávka ako kedysi.
Jeden tip však pre vás mám. Sama som ho skúšala a prekvapilo ma, ako dobre fungoval:
Až budete sami, postavte sa pred zrkadlo, v ktorom dobre uvidíte na celú svoju tvár. Potom sa nadýchnite a s plnou vážnosťou svojmu odrazu povedzte: „Ľúbim ťa.“ Alebo aspoň „Mám ťa rád/rada.“
Možno vám to bude znieť trápne či vtipne, možno sa za to budete hanbiť, alebo vám to príde nanajvýš čudné. Nevadí. Pokračujte. Povedzte to svojmu odrazu znova a znova a myslite to vážne. Možno sa nahneváte, možno vám bude do plaču, možno sa skutočne rozplačete. To všetko je v poriadku.
Pokračujte v tom dovtedy, kým to nebudete vedieť povedať celkom vážne a s láskyplným pohľadom. Možno to stihnete za pár minút, možno to budete potrebovať skúšať pár dní za sebou.
Dajte vedieť, ako vám to šlo.
Ako vždy, aj teraz sa poteším srdiečkam a teším sa na komentáre!
Čítame sa na budúci týždeň, dovtedy sa majte krásne, zvedavci.
Lívia