Radšej nechcite 2 roky prázdnin
V tomto čísle o výskume v Tuskegee, o nadbytku voľného času a modrých vlasoch
Zaujímavosti z medicíny minulosti
Minule som sa venovala neetickým výskumom pred nacistami. Dnes začnem v roku 1932. Vtedy začala v Tuskegee v USA štúdia syfilisu na Afroameričanoch, ktorá nebola výsledkom pár šialencov. Bol to oficiálne, vládnymi úradmi schválený experiment.
V 30-tych rokoch 20. storočia mohli Afroameričania o akýchsi svojich právach len snívať. Segregácia na základe rasy bola norma. V tej časti Alabamy, kde leží Tuskegee, bola väčšina obyvateľstva čiernej pleti. Ľudia žili na vidieku bez vodovodu, kanalizácie, splachovacieho záchodu, elektriny, telefónov či áut, ktoré už v tých rokoch boli v Európe bežné. Vzdelávanie zaostávalo. Preplnené triedy, žiadna doprava do a zo školy, akú mali bieli, a jeden učiteľ na celú školu. Zdravotná starostlivosť? Prakticky žiadna.
V takýchto podmienkach začala štúdia syfilisu.
Syfilis v Alabame
Syfilis je pohlavne prenosná choroba, ktorú spôsobuje baktéria Treponema pallidum. Choroba prebieha v 3 štádiách. Prvé je tvrdý vred, ktorý sám po čase zmizne. Potom sa infekcia rozšíri a prejaví sa najmä na koži. Nasleduje niekoľkoročné obdobie bez príznakov, než začnú prejavy tretieho štádia na srdci, koži či nervovej sústave. V 30-tych rokoch sa syfilis liečil arzénom, bizmutom či ortuťou. Nič extra, ale aspoň dačo.
Vďaka projektu z roku 1929 otestovali asi 40 000 ľudí v Alabame na syfilis a v oblasti, kde leží Tuskegee, objavili asi 36% nakazených. Pôvodne ich mali liečiť, no potom prišla Veľká hospodárska kríza a k liečbe sa nik nedostal. Niekomu teda napadlo, že by bolo super to využiť a študovať neliečený syfilis.
Štúdia „zlej krvi“
Mysleli si, že to bude jednoduché. Mýlili sa. Mužom totiž už stihol niekto povedať, že sú chorí. Chceli sa liečiť, nie sa nechať sledovať. Tak si vymysleli, že ich budú liečiť na „zlú krv”; pojem vedy používaný na mnohé choroby. Nepovedali im, že majú syfilis, ani ako chrániť ostatných pred nákazou.
Muži sa ochotne nechali otestovať, netušiac, že sú súčasťou akéhosi experimentu. Do štúdie zaradili okolo 400 mužov nakazených syfilisom.
Experiment mal pôvodne trvať 6 mesiacov. V roku 1933 si však povedali, že to potiahnu dlhšie, presnejšie do smrti týchto mužov. Chceli totiž počkať na výsledky pitvy po prirodzenom úmrtí. Vtedy im zároveň napadlo, že by sa hodilo mať kontrolnú skupinu zdravých mužov a tak pridali 200 ďalších zdravých. Ak sa niekto zo zdravých nakazil, prehodili ho do syfilitickej skupiny.
Klamstvá nemali konca kraja
Dlhší pokus vyžadoval viac úsilia. Mužom sa, samozrejme, nechcelo chodiť stále na akési odbery. Podávali im preto neúčinnú liečbu (napríklad aspirín), teplé jedlo, vozili ich na testy. Neskôr dokonca začali platiť za ich pohreby, ktoré boli pre miestnu komunitu veľmi dôležité. Klamali im prakticky vo všetkom. Napríklad im tvrdili, že odber mozgovomiechového moku stimuluje ich sexualitu alebo že to je účinná liečba.
V roku 1941 niektorí narukovali do armády a mali okamžite začať liečbu. Výskumný tím v Tuskegee zaslal armáde zoznam s 256 menami, ktorým nemali dať lieky. Tak sa i stalo. Výskumníci napísali aj miestnym lekárom, aby týchto pacientov neliečili. Tiež poslúchli.
Penicilín „kazí“ výskum
Keď sa v roku 1947 stal penicilín štandardnou liečbou syfilisu, experimentátori sa ďalej usilovali o to, aby ho ich pokusné subjekty nedostali. Nie vždy úspešne. Do roku 1952 sa asi 30% ich zostávajúcich účastníkov nejako dostalo k penicilínu, hoci asi len 7,5% z nich mali účinné dávky. Väčšina mužov sa však mylne domnievala, že už liečbu dostáva, a tak nehľadali inú.
„Dúfam, že dostupnosť antibiotík sa nebude príliš krížiť s týmto projektom,” napísal riaditeľ v Tuskegee kolegovi.
Zo 6 mesiacov na 40 rokov
Medzitým sa svet dozvedel o experimentoch v koncentračných táboroch, spísal sa Norimberský kódex (1947) a Helsinská deklarácia (1964). V USA si Afroameričania vydupali aspoň aké-také práva.
Tento experiment však pokračoval ďalej.
V roku 1969 sa lekári stretli, aby rozhodli, či pokračovať. Jeden z nich vravel, že by mali štúdiu ukončiť a mužom dať liečbu. Ostatní sa zhodli, že experiment pobeží ďalej.
Verejnosť naň prišla, až keď to „bonzli” novinárom v roku 1972. Vtedy štúdiu konečne zastavili. (1, 2, 3, 4)
Zaujímavé novinky z medicínskych vied
Máte primálo voľného času? Veľa ľudí sa sťažuje na deficit času, ktorý môže stráviť aktivitami mimo práce či oddychom. Dva roky prázdnin znie nie ako meno knihy, ale ako nádherná predstava.
Ktokoľvek pracoval pre globálny korporát vie oceniť európske zákonníky práce, ktoré sa všemožne snažia brániť tomu, aby zamestnanec pracoval od svitu do mrku aj v letných mesiacoch. V USA pracujú v priemere dlhšie než v Európe, v mnohých ázijských krajinách sa zasa pracuje dlhšie než v USA (1).
Primálo/priveľa voľna je subjektívny problém
Štúdia, ktorú vám predstavím, vzišla z USA, ale myslím, že sa dá aplikovať aj medzinárodne. (2) Mala 4 oddelené časti. Dve zhodnotili dáta vyše 35 000 Američanov a dve boli experimentálne.
Časť výsledkov nikoho neprekvapí: keď mali ľudia príliš málo voľného času, cítili sa nanič. Zaujímavejšie zistenie bolo, že krivka spokojnosti v závislosti od množstva voľného času má tvar U = aj priveľa voľného času znižovalo osobnú spokojnosť.
Prvá časť štúdie sa zamerala na zamestnaných Američanov, druhá časť zahrnula aj nezamestnaných, ľudí na voľnej nohe, či v čase dovolenky. V každej skupine však pozorovali to isté: priveľa voľného času ľuďom prekáža. To isté platilo, aj keď z výpočtov odstránili ľudí, ktorí sú nedobrovoľne bez práce či dôchodcov. Navyše tento vzťah pozorovali aj cez víkend aj cez pracovné dni.
Najväčšiu spokojnosť pozorovali medzi 1,5 hod. a 5 hod. voľného času za deň. Nad 11 hod. to už bola radosť iná; ľudia boli menej spokojní, než keď si pre seba uštipli len 30 minút.
Trávenie voľného času je dôležité
Výskum sa bližšie pozrel aj na to, ako ľudia tento čas trávia a či to má nejaký vplyv.
Ukázalo sa, že keď ľudia strávia tento čas s inými, napríklad sa rozprávajú, hrajú sa s deťmi či si zahrajú futbal alebo iný kolektívny šport, je im hneď lepšie na svete. Ak ho strávia sami, vidno tú istú U krivku, teda primálo/priveľa voľného času = subjektívny problém.
Pozreli sa tiež, ako vplývajú aktivity, ktoré ľudia v oddelenom dotazníku označili za produktívne. Zistili, že ak ľudia svoje priveľké množstvo voľna strávili produktívne, hodnotili to menej negatívne, než keď ho len „preflákali“.
K analýze existujúcich dát pridali aj experimenty.
Prvý experiment
V prvom požiadali 2 500 ľudí, aby si predstavili, ako by sa cítili, keby mali 15 minút (jedna skupina), 3,5 hod. (druhá skupina) alebo 7 hod. (tretia skupina) voľného času každý jeden deň. A ako by sa cítili, keby mali toľko času každý deň 1, 3 a 6 mesiacov.
Referenčná skupina bola tá, ktorá si predstavovala 3,5 hod. voľna denne a tá mala najvyššiu spokojnosť. Aj tento experiment ukázal, že primálo a priveľa voľna je podobný problém. To platilo, keď zohľadnili zamestnanosť, rodinný stav, či majú deti, či si predstavovali dovolenku, či si predstavovali, že sú dobrovoľne nezamestnaní alebo tesne po nejakej veľkej životnej zmene.
Z výsledkov sa javilo, že to, čo ľuďom najviac chýbalo, bol pocit užitočnosti a produktívnosti. Tak spravili čo? Áno, ďalší experiment.
Druhý experiment
Tentokrát nechali 5 000 Američanov, aby si predstavili, že majú mať najmenej 6 mesiacov buď 3,5 hod. (jedna skupina) alebo 7 hod. (druhá skupina) voľna denne. Zároveň ich požiadali, aby si predstavili, že ten čas bol alebo nebol „premárnený”.
Ukázalo sa, že ľudia, ktorí by ten čas strávili „zmysluplne” či „produktívne“, sa dokázali so svojím prebytkom voľného času vysporiadať hravo a s radosťou.
Aplikácia do praxe?
Ak sa vám v čase najväčšieho stresu zdá, že by ste sa najradšej na všetko vykašľali, zbalili si veci a odišli na dva roky na pustý ostrov, kde by ste praktizovali len „ľah horeznačky na lehátku”, autori štúdie vám to neodporúčajú. Mohlo by vám byť nakoniec vlastne ešte horšie. Radšej si voľno rozložte tak, aby ste ho mali každý deň trochu a vyplňte ho tak, aby vám subjektívne prišiel ten čas zmysluplne strávený.
Ak patríte medzi tých, ktorí majú viac voľného času, než by možno chceli, napríklad nezamestnaní či dôchodcovia, strávte ho s inými ľuďmi a tiež sa ho pokúste vyplniť dačím „produktívnym”.
Voľná téma - Život s modrými vlasmi
Netuším, kedy a už vôbec nie prečo sa mi v hlave zjavila predstava modrých vlasov. Muselo to byť niekedy v roku 2005. Vtedy som totiž písala novelu Drozd. Hlavný hrdina tejto novely má modré vlasy.
Drozda som začala písať na základe predstavy, ktorá je v prvom odseku:
Na zemi ležela mrtvola nahého muže a vedle ní stála drobná plavovláska.
‚Asi bych měla začít křičet,‘ pomyslela si a hned poté se domem rozlehl její hlas.
Od toho momentu som sa snažila zistiť, čo sa tomu mŕtvemu pánovi stalo. Na scéne sa objavil elf, ktorý mal vyšetrovať hneď dve zápletky - krádež vzácnej magickej látky a čírou náhodou aj smrť neboráka na dlážke v kúpeľni. V momente, ako došlo k jeho opisu, zrazu som vedela úplne presne ako vyzerá. Mal náušnice po celej ušnici a modré vlasy.
Prečo modré? Nepamätám sa. Asi sa mi to zdalo vtedy cool.
Tak či onak, ako som pri písaní príbeh a postavy objavovala, stali sa modré vlasy čímsi iným. Stali sa symbolom slobody a vzdoru.
Zvlněné, modré, voňavé jako moře. Svobodné, bezbřehé moře… Nosil svou nekonečnou svobodu na hlavě, protože z hlavy mu ji možná už nadobro vytloukli.
‚Modrá je dobrá,‘ ozval se mu najednou v hlavě jeho vlastní hlas. Pamatoval si, že tu větu říkal paní Jaseně, jakmile se jeho vlasy samy od sebe změnily na modré a nechtěly se vrátit zpět. Vlasy protestu. ‚Modrá je dobrá.‘
Pre modré vlasy som sa nerozhodla s úmyslom napodobniť vzor svojej dávnej postavy. No neviem vylúčiť, že som tak nespravila podvedome.
Keďže mne sa vlasy magicky nezmenili, musela som sa spoľahnúť na kaderníčku. Ako mnohé tmavovlásky vedia, zmeniť dramaticky farbu tmavohnedých vlasov nie je žiadna hračka. Odhodlávala som sa na to viac než rok. Nakoniec som sa objednala na niekoľkohodinové sedenie v salóne krásy.
Tri odfarbenia, keďže časť vlasov bola už farbená. Dočasne zelená hlava. Večne modrá kúpeľňa... Poznáte taký stav, keď sa rozhodnete pre zmenu výzoru a zakrátko ju oľutujete?
Tak to sa mi ani náhodou nestalo.
Prvé dni som sa nevedela na tú žiarivo modrú nádheru vynadívať. Ako vlasy vyrastali a modrá mizla, cítila som sa čoraz čudnejšie. A tak som odfarbovaciu tortúru ochotne absolvovala znova a znova. Kúpeľňa sa odvtedy nezbavila modrastého odtieňa.
Na asi dva mesiace som skúsila strieborné vlasy. Vtedy vznikla fotka, ktorá je aj v tomto newsletteri, ale modrá mi chýbala. Tak som sa k nej vrátila.
Najzaujímavejšie sú, prirodzene, reakcie okolia.
V prvé mesiace som si bola neustále vedomá čudných, zvedavých či rovno pohoršených pohľadov okolia. Niektorí vyslovene zazerali, iní si šli krky vykrútiť. Potom som si na to zvykla tak, že so striebornou hlavou som sa dokonca bez toho obvyklého „zízacieho šumu“ cítila čudne.
Niektorí sa nielen dívajú, ale sa aj prihovoria. Obyčajne milo, pochvalne, či zvedavo. Najmilšie a najspokojnejšie s mojím výberom sa zdajú byť postaršie dámy, od ktorých by možno človek očakával presný opak.
Ak zvažujete šialený odtieň vlasov, ale váhate kvôli reakciám okolia, verím, že tento môj osobný príbeh vás povzbudí. Skúste to. Možno budete práve takí milo prekvapení, ako som bola ja a budete si svoje vlasy neprirodzenej farby rovnako užívať.
***
Mali ste alebo máte vlasy neprirodzenej farby? Túžite aj napriek varovaniam po 2 rokoch prázdnin? Počuli ste už predtým o výskume v Tuskegee? Dajte vedieť v komentári.
Ďakujem za srdiečka, ktoré mi dávate (napríklad kliknutím na tlačidlo pod podpisom), vždy ma veľmi potešia. Budem rada, keď s tým budete pokračovať :)
Čítame sa budúci týždeň a s niektorými sa možno aj uvidím dnes na ComicsSalóne v Bratislavskom DK Ružinove. Dnes o 20:00 budem prednášať o tom, ako využívam medicínu pri písaní fantasy. Zajtra bude mať Artis Omnis program, v ktorom predstavia ich novinky, okrem iného aj Gwind 2. A zajtra večer budeme mať s českým fantasy spisovateľom Janom Kotoučom zaujímavú besedu o písaní, múzach a antidepresívach. Lístky sú ešte dostupné, budú sa dať kúpiť na mieste. Režim je OTP.
Poteším sa, ak newsletter zozdieľate na sociálnych sieťach, ak sa vám páčil. Alebo ho skrátka len prepošlite.
Majte sa zatiaľ krásne, zvedavci!
Lívia
Obrázok pre sociálne siete od Timothy Casey z Pixabay
Radšej nechcite 2 roky prázdnin
Ako človek, pre ktorého je pojem voľný čas pomaly len abstrakciou, si neviem predstaviť, že priveľa voľna môže škodiť. Na druhej strane som to ale kedysi sama zažila. No odvtedy som našla veľa zmysluplných využití a myslím, že ani priveľa voľného času by ma "nezložilo".
Farbu vlasov mám prirodzenú, nikdy v živote som si ju nezmenila.
Samozrejme, že som mala dlhý čas blond vlásky, hoci som od prírody tmavohnedá. :D :D Mám v takých foto s Jamesom Marstersom, mojou platonickou láskou, aka Spikom z Buffy, the vampire slayer. :D :D A teraz si zase pestujem dlhánske vlasiská, lebo fandím čínskym drámam a tam má také každý. Trochu už budú prešedivené, ale zase, čím bielšie, tým lepšie :D :D Spirituálna sila ma bez problémov udrží v dobrej kondícií, i napriek šedinám. :D :D