Ahojte, zvedavci,
Vitajte v novom roku 2022 a pri pokračovaní mojich newsletterov. Tento posielam tak, ako som pôvodne zamýšľala; ako prvý diel malého januárového seriálu.
Ako vždy, aj teraz platí, že ak sa vám páčia, poteším sa, ak ich budete zdieľať, pošlete mi lajk/srdiečko či sa zapojíte s nejakým komentárom.
Ako vždy, aj teraz pôjde tak o 8-10 minút čítania.
Ešte pripomienka, staršie čísla nájdete na hlavackova.substack.com a ak hľadáte špecifickú tému, nájdete ju na hlavackova.sk, kde sú podrobné kategórie a aj možnosť vyhľadávania priamo na stránke.
Zaujímavosti z medicíny minulosti
V týchto článkoch som často okrajovo spomenula antickú medicínu, no napadlo mi, že som ju vlastne nikdy poriadne nepredstavila. Takže to v januári napravím.
Asklépius a jeho rodina
Prvý lekár antického Grécka nebol Hippokrates, ako by ste sa mohli nazdávať, ale Asklépius, syn Apolóna. Asklépiove dcéry zároveň reprezentovali aspekty liečenia – Hygieia mala na starosti hygienu, Iaso sa starala o rekonvalescenciu, Akesó zodpovedala za liečenie ako proces, kým jej sestra Panacea reprezentovala všeliek, no a Aiglé bola bohyňou dobrého zdravia. Nie všetky zdroje spomínajú toľko dcér a napríklad Aiglé je meno hneď pre viacero postáv z gréckej mytológie. A ďalšie spomínajú aj synov.
Okolnosti okolo Asklépiovho narodenia a vôbec toho, kto bola jeho matka, sú tiež v každej legende opísané inak. Viaceré sa však zhodujú, že ho medicínu naučil jeho otec Apolón.
Asklépiova palica a zázraky
Mnohé príbehy opisujú vznik Asklépiovej palice - palice, okolo ktorej sa obtáča jeden had. To je symbol dnešného lekárstva.
Ak niekde zbadáte symbol s dvomi hadmi a krídlami na vrchu palice, tak vedzte, že to je kaduceus, čo je symbol obchodníkov. Často sa to mýli. Videla som viaceré lekárne a zdravotné strediská s nesprávnym symbolom.
Legendy pripisujú Asklépiovi zázračné činy a veľa vzkriesených mŕtvych. Vraví sa, že boh podsvetia, Hádes, sa sťažoval Diovi, že mu Asklépius kradne ľudí. Či už na Hádovu žiadosť alebo z vlastnej vôle, Zeus zabil Asklépia bleskom. Spôsobilo to malý konflikt medzi bohmi, ktorý napokon skončil tým, že Zeus Asklépia vzkriesil a našiel mu miesto na Olympe.
Chrámy ako miesta liečenia
Tieto legendy viedli k vytvoreniu kultu Asklépia a tiež chrámov, do ktorých ľudia chodili, aby sa vyliečili.
Liečba začínala zvyčajne rituálom očistenia („katharsis“) spočívajúceho v diéte, kúpeľoch a vyvolaní vracania. Tieto rituály sa zameriavali aj na emočnú stránku. Ak bolo treba, pacient sa mal vykričať či vyplakať, alebo vyjadriť svoje city cez umenie. Ponúkli sa tiež obetiny bohu, teda Asklépiovi.
Potom mal chorý stráviť noc v svätyni, čo sa volalo „incubatio“. Počas spánku na svätom mieste sa okolo neho pravdepodobne krútili rôzne nejedovaté hady, ktorých boli „asklepióny“ plné. Ráno opísal chorý sen, ktorý sa mu sníval. V sne ho mohli navštíviť Asklépiove dcéry alebo dokonca samotný Asklépius. Zvyčajne však boli sny skôr symbolické a kňaz ich musel interpretovať.
Liečba založená na viere a mágii
Podľa snov predpísali liečbu. Zväčša vo forme návštevy kúpeľov či telocvične „gymnasium“. Liečba však zahŕňala aj chirurgické techniky ako napríklad vypustenie dutiny naplnenej hnisom (absces) či vybratie cudzieho telesa. Predpokladá sa, že tieto výkony robili kňazi, kým boli pacienti v snovom stave, možno dokonca navodenom ópiom či inými podobnými substanciami.
Šlo o teda medicínske praktiky založené výlučne na viere. Napriek tomu sa zo záznamov zdá, že mali veľký úspech.
Úpadok Asklépiovho kultu
Práve od tohto typu medicíny sa odklonil Hippokrates, ktorý začal vysvetľovať vznik chorôb úplne inak. Preto ho považujeme za otca modernej medicíny. Nepredstavujte si to však tak, že po Hippokratovi sa na kult Asklépia zabudlo. Vôbec nie. Na Asklépia sa odvolával Hippokrates, Celsus a aj Galén.
Asklépiov kult fungoval popri velikánoch antickej medicíny až do 3. storočia. Vtedy sa začalo presadzovať kresťanstvo s vlastným pohľadom na liečbu a tiež s vlastným zázračným liečiteľom so schopnosťou vzkriesiť mŕtvych. Zároveň niekedy vtedy zničilo zemetrasenie Asklépiov chrám v Pergamone, teda v najväčšom centre Asklépiovho kultu.
Asklépius však s nami ostáva dodnes. Aj keď často už len symbolicky so svojou palicou a (jedným!) hadom.
Zaujímavé novinky z medicínskych vied
Srdcové zlyhávanie je vážny syndróm s viacerými symptómami a príznakmi. V rozvinutých krajinách ním trpí približne 1-2% osôb, pričom sa vyskytuje asi u 10% osôb nad 70 rokov. Ide o stav, keď srdcový sval nie je schopný plniť nároky organizmu.
Srdcové zlyhávanie, príčiny a následky
Príčiny sú rôzne. Často ide o následok iných srdcovocievnych chorôb. Napríklad k nemu vedie hypertenzia tým, že núti srdce dlhodobo tlačiť proti vyššiemu tlaku, než na aký je sval stavaný. Vedie k nemu tiež infarkt srdcového svalu, chlopňové chyby, poruchy rytmu a iné podobné.
Choroba sa rozvíja pomaličky. Telo má veľa kompenzačných mechanizmov, ktoré vie zapojiť, aby sa nedostatky tejto našej pumpy neprejavili. Srdce sa pri nich remodeluje. Napríklad sa zväčšuje, často pribúda medzi svalovými bunkami väzivo a zmeny sú, samozrejme, aj na bunkovej úrovni.
Príznaky, liečba a prevencia
Tieto možnosti sa však postupne vyčerpajú a nedostatočnosť sa začne prejavovať navonok. V momente, keď sa objavia prvé príznaky, sa moderná medicína často zmôže len na hasenie požiaru, čo tlel dvadsať rokov.
Príznaky sú pritom veľmi nepríjemné a časom sa zhoršujú. Sťažené dýchanie, slabosť, únava, opuchy nôh, búšenie srdca, dusivý kašeľ, chrapot, časté močenie v noci, pľúcny opuch... a časom vedie k smrti.
Aj preto lekári často upozorňujú na dôležitosť dobrého životného štýlu, zdravej stravy, pravidelného pohybu a preventívnych prehliadok. Práve počas nich sa dajú niektoré rizikové faktory (vysoký cholesterol či tlak) zachytiť skôr, než spravia fakt problémy.
Model včasnej predikcie
Nový výskum z 10.12.2021 priniesol novú nádej. Vytvorili nový model včasnej predikcie budúceho srdcového zlyhania, ktoré sa díva až 30 rokov vpred. Vytvorili ho na takmer 25 tisíc účastníkoch.
Zohľadňuje faktory ako body mass index (BMI, kg/m2), krvný tlak, cholesterol, cukor či fajčenie. Nie všetci s hypertenziou či obezitou majú totiž rovnaké riziko srdcového zlyhávania v budúcnosti. Tieto a iné faktory sa vzájomne ovplyvňujú a tak individuálne odporúčanie môže byť pre každého pacienta s vyšším krvným tlakom iné.
Nie všetci majú rovnaké riziká
Napríklad 40 ročný nefajčiar s neliečeným systolickým tlakom okolo 140 mmHg (vysoký) a s BMI 30 kg/m2 (obezita) má riziko srdcového zlyhania približne 22.8%, ak ide o černocha; 13,7%, ak je to beloch; 13.0% ak je to černoška a 12.1% ak je to beloška.
Tento model je už validovaný, teda overený pre použitie, a teraz sa tvorí online verzia, ktorú by mohli využiť lekári vo svojej praxi. Tým sa môže prístup v prevencii špecifikovať a možno tak aj pacienti budú ochotnejší spolupracovať. Možno. Ak nie, nevytrhávajte ma z tejto naivnej predstavy, páči sa mi s ňou žiť.
Voľná téma - Osobné hranice, čo to je?
V januári sa opäť povenujem téme vzťahu so samým sebou a okrajovo zároveň vzťahu s ostatnými. Reč bude o hraniciach (boundaries).
Aby nedošlo k omylu, ujasnime si, čo myslím tými hranicami.
Za komfortnou zónou
Pohodlný, spokojný, bežný život zvyčajne prebieha v zóne komfortu. Tú je dobré vedome opúšťať do šedého neznáma, kde sa nám môže a nemusí páčiť. Vďaka tomu, že si otestujeme nové veci, zistíme, kam rozšírime našu zónu komfortu a kam postavíme novú hranicu. Tam, v šedom neznáme, prebieha náš sebarozvoj a rast.
Hranice za šedou zónou sú čiary, za ktorými nám skrátka nie je dobre. Určujú, čo ešte vieme akceptovať a čo už nie. Ísť za tieto hranice obyčajne znamená ísť proti vlastným hodnotám, možnostiam (aktuálnym alebo všeobecným) a vlastným potrebám.
Typy hraníc
Dá sa hovoriť o viacerých typoch hraníc:
1. Fyzické - aký dotyk je nám príjemný, od koho a kedy, potreba jesť, piť, spať, hranica určená naším zdravotným stavom...
2. Emočné - právo mať emócie a zdieľať alebo nezdieľať ich s inými
3. Časové - stanovovať priority a tráviť čas tak, ako uznáme za vhodné
4. Sexuálne - možnosť odmietnuť sex, mať preferencie, túžby, potreby...
5. Intelektuálne - mať myšlienky, nápady, zvedavosť, názory
6. Materiálne - týkajúce sa vecí, ktoré vlastníme
Mať zdravé hranice a zdravo ich dávať najavo (verbálne či neverbálne) je životný štýl, nie jednorázová vec.
Dobré hranice, lepšie vzťahy
Hranice pomáhajú nielen nám definovať samých seba.
Ak sme obklopení ľuďmi, ktorí nemajú potrebu po iných šliapať, to, že im dáme najavo svoje hranice, im pomôže. Uľaví sa im. Nemusia sa báť, že nám omylom ublížia. Či nás nechtiac „dotlačia“ k niečomu, čo vlastne nechceme. V bežnom medziľudskom kontakte často narazíme na hranice iných. Ak nám ten druhý povie: „Toto nie.“; môžeme sa zariadiť, ísť ďalej a nabudúce budeme vedieť, kde tá hranica leží.
Keď si my sami strážime vlastné hranice a rešpektujeme hranice druhých ľudí, sotva sa o nich dozvieme, môžeme ľahšie udržiavať spokojné vzťahy so sebou a s inými.
Jasné hranice pomáhajú všetkým.
Ani kriedová čiara, ani betónové ploty
Lenže tento ideálny stav nie je vôbec pravidlo.
Niektorí sa správajú k svojim hraniciam, akoby boli nakreslené kriedou na chodníku. Netušia poriadne, kde končia oni sami, a kde začínajú druhí. Ľahko sa nechajú zmanipulovať, často nechajú po sebe šliapať, no zároveň majú často problém rešpektovať cudzie hranice. Môžu teda ubližovať nielen sebe, ale aj druhým.
Iní sa správajú, akoby to boli múry s ostnatým drôtom a strážnymi psami. Takí sa môžu vyslovene oddeliť od sveta, aby sa bránili, a nevpustiť tak k sebe ani nič dobré. Niekedy stoja múry len selektívne na mieste, kde predtým človeka ťažko zranili.
Potom sú ľudia, ktorí nejaké hranice majú a chcú ich aj chrániť, lenže vlastne tak celkom nevedia kde hranice ležia a ako ich obhajovať. Komunikácia s nimi môže byť občas mätúca, pretože ani im nie je jasné, čo ešte dovoliť a čo už nie. Občas môžu zareagovať prehnane, inokedy nedostatočne. Do tejto kategórie spadnem sem tam ešte aj ja. Obrana hraníc je pre mňa pomerne nová zručnosť a nie vždy sa mi darí.
Flexibilný ideál
Ideál, ktorý je pre niektorých absolútne samozrejmý a pre iných je to nedosiahnuteľná méta, sú flexibilné hranice. To znamená také, pri ktorých sa človek kontrolovane a spokojne rozhodne pre každú situáciu zvlášť, čo mu je a čo nie je príjemné a čo teda dovolí a čo už nie. Takže sa neoberá o zážitky, vzťahy a emočnú blízkosť, na ľudí zbytočne nevybieha, nedrží si ich od tela, no zároveň so sebou nenechá zametať.
Ak spadáte práve do tej poslednej kategórie, možno bude pre vás tento seriál o hraniciach menej zaujímavý.
Veľa ľudí však má nejakú ťažkosť s hranicami. Tak sa s vami v januárových newsletteroch podelím o to, čo som sa naučila na vlastných chybách o tom, ako vôbec spoznať, že niekto prekročil hranice, keďže to nie je vždy očividné. Či o tom, ako naučiť ľudí, ktorým sa nechce vždy rešpektovať cudzie hranice, že pri tých vašich sa majú „umravniť“.
Prajem vám skvelý štart do nového roka!
Lívia
Asklépiov príbeh poznám aj ja, pretože tento poloboh sa nachádza aj na oblohe ako súhvezdie Hadonos. O ňom mám celú kapitolu v mojej stále ešte nepublikovanej knihe. Jej veľmi zostručnenú verziu som dala aj na slovenskú wiki: https://sk.wikipedia.org/wiki/Hadonos_(s%C3%BAhvezdie)
Len ma prekvapuje jeho zaradenie medzi lekárov, keďže je to mýtická postava.
Čo sa týka osobných hraníc, ich obhajovanie je pre mňa veľmi náročné, pretože ľudia mi ich do nich neustále skáču. A nie, v niektorých prípadoch to určite nie je z nevedomosti.
K tým hraniciam máš tiež tip na knihu? Práve končím Billa Brunsona☺️