Ste poslušní potkaníci?; Viktoriánske umývanie; DNA rekord do Guinessovej knihy
Zvedavosť sa vypláca, buďte zvedaví s newsletterom z 25.2.
Ahojte, zvedavci,
Ťažko sa dnes tvári veselo alebo že sa nič zásadné na Ukrajine nedeje. Deje. Vždy som sa však snažila, aby tento newsletter nebol iba miestom zaujímavých informácií, ale aj oddychu pre myseľ zahltenú dôležitými, no temnými správami z okolia. A taký bude aj naďalej.
Takže mám pre vás otázku z nadpisu - ste poslušní potkaníci? Možno áno a ani si to neuvedomujete. Ako to odhaliť sa dozviete vo voľnej téme. Predtým sa mrkneme pod sukne tanečniciam kankánu a pozrieme sa na nový Guinessov rekord súvisiaci s našou DNA.
Pripomínam, že na Facebooku nájdete skupinu Správnych zvedavcov, v ktorej ste srdečne vítaní. Heslo: piatkový zvedavec.
Zaujímavosti z medicíny minulosti
Ako asi pristupovali k hygiene Štúrovci a aké nohavičky mohla nosiť napríklad taká Adela Ostrolúcka?
O tom môžeme asi len špekulovať. Vieme však, napríklad, že na začiatku 19. storočia bolo kúpanie stále vzácnosťou. Kanalizácia na mnohých miestach chýbala. Ulice pokrývalo blato a špina. V Budapešti asi v polovici 19. storočia zakázali zabíjať dobytok v uliciach. Nové domy pre strednú triedu sa často stavali na kopčekoch, aby mohol odpad z nich voľne odtiecť. Často do oblastí, kde žili chudobní. Tí sa v tej špine mohli hoc aj utopiť.
Aj v predošlých storočiach bola hygiena otázkou peňazí a sociálnej vrstvy. V 19. storočí by ste mohli odhadnúť sociálnu vrstvu aj podľa smradu.
V tom čase malo kúpanie skôr liečivý charakter. Voda mala rôznu teplotu podľa efektu, ktorý chcel človek docieliť. Kúpeľ mohol byť len pre nohy, alebo na sedenie, alebo (vzácnejšie) na ponorenie celého tela. Používalo sa na kožné choroby, na choroby pečene a zažívania, na reumu a rôzne nervové a psychiatrické diagnózy.
Kúpanie sa rovnalo hydroterapii. Najmä bohatší kvôli nemu navštevovali rezorty s liečivou vodou. Napríklad ponoriť nohy do horúcej vody a prehodiť si deku cez plecia sa považovalo za jeden zo základných prostriedkov na liečbu prechladnutia.
Umývanie sa vracia do módy
Postupne sa však vracalo umývanie do módy.
Chudobní sa umývali aspoň špongiami alebo sa ošpliechali vodou z misky. Bohatšie domy mohli mať aj peknú, kachličkami obloženú kúpeľňu, do ktorej mohli koncom 19. storočia namontovať nielen vodovod, ale už aj porcelánový splachovací záchod. Mydlo prestalo byť výnimkou a stalo sa pravidlom.
Naplniť vaňu teplou vodou však bola stále ťažká práca.
Vyžadovala zhruba 5 vedier vody, ktorú možno už mohli napustiť z vodovodu doma, ale zväčša bolo treba po ňu ísť ďalej. Tú naliali do veľkého kotla. Ak bol studený, tak zohriať taký objem mohlo trvať približne 4–5 hodín.
Nečudo, že v takej vode sa rovno umyla celá rodina a potom do nej namočili aj bielizeň, aby ju mohli na druhý deň vyprať.
Cez bohatšie vrstvy sa idea čistého, vymydleného, voňavého tela rozšírila postupne aj medzi ostatných. Rozšírili sa kúpeľne i vodovody. Čistota v podobnom zmysle, ako ju vnímame dnes, sa stala „in”.
Umývanie vlasov
To, čo môže niekoho pri tejto zvýšenej čistotnosti prekvapiť je, že ženy z vyšších vrstiev si často umývali vlasy len tak raz za mesiac alebo ešte menej.
Česali ich prírodnými kefami, niekedy vtierali amoniak do vlasovej pokožky. Nosili totiž fakt že dlhé vlasy. Ako vám akákoľvek dlhovláska s hustou hrivou potvrdí, umývanie vlasov je v takom prípade Proces s veľkým P.
Nemuselo to však vyzerať vôbec zle.
Jedna autorka venujúca sa tomuto obdobiu to skúšala na sebe. Vravela, že ak dodržala všetko, čo jej viktoriánska príručka kázala, jej vlasy vraj boli veľmi pekné.
Toalety a moderná hygiena
Z viktoriánskej doby je zaujímavé aj dámske chodenie na toaletu, zvlášť pri veľkých sukniach, ktoré nosili.
Dámska bielizeň mala na príslušnom mieste otvor. Takže stačilo strčiť nočník pod sukňu. Iný spôsob bol posadiť sa na záchod obkročmo tvárou vpred k splachovaciemu systému. Tak zostala väčšina sukne vzadu. Krásne to ilustruje video, ktoré nájdete na konci newslettera.
A s touto informáciou si predstavte tanečnice kankánu. Nenadarmo ho považovali za vulgárny tanec.
Tento hygienický trend pokračoval aj ďalej.
Rodák z Budapešti, Ignáz Semmelweis, prišiel na to, že by si lekári mali drhnúť a dezinfikovať ruky. Zvlášť, keď išli z pitevne (pitvalo sa bez rukavíc) do pôrodnice. Luis Pasteur potvrdil teóriu mikroorganizmov. John Snow zistil, ako sa v Londýne rozmohla cholera.
19. storočie bolo teda obdobím veľkých zmien v oblasti hygieny a rozvoja smerom, aký poznáme dnes.
Keby naši predkovia videli naše kúpeľne, možno by nás považovali za veľmi bohatých a šťastných ľudí s horúcou vodou, parfumovaným mydlom, šampónmi, hrebeňmi, nástrojmi na holenie, čistenie zubov a osobnú hygienu od výmyslu sveta.
A tipujem, že by sa rýchlo prispôsobili. Čo myslíte?
Zdroje: 1, 2, 3, 4, Goodman: How to be a Victorian, 2014
Ak chcete vedieť, ako vyzerala hygiena v iných obdobiach, prečítajte si predošlé články o antike, stredoveku a osvietenstve.
Zaujímavé novinky z medicínskych vied
Videli ste niekedy vo filme scénu, v ktorej získali genetický kód stlačením gombíka? Tak to, samozrejme, vôbec nefunguje.
Nielen preto, že poznať (takmer) kompletnú informáciu v DNA je pre praktické použitie väčinou zbytočné. Ale najmä preto, že odhaľovanie genetického kódu je oveľa náročnejšie a pomalšie.
Ľudská DNA v každej bunke má asi 2 metre. Genetická informácia sa kóduje poradím, teda sekvenciou, takzvaných báz. Niečo ako poradie jednotiek a núl pri počítačoch, až na to, že tu je to A, T, C a G.
To, v akom poradí sú bázy v DNA, zisťujeme sekvenovaním. Skúste si zobrať 2 metrovú nitku a lupu a skúste podrobne preskúmať každé jedno vlákienko. Jednoduché? Nie.
Tipnete si, aký je súčasný rekord v sekvenovaní zapísaný v Guinessovej knihe?
Čo keby som vám povedala, že poradie báz (sekvenciu) takmer celej ľudskej DNA sme teda spoznávali vyše 30 rokov a ešte sme vlastne neskončili.
Pomalé spoznávania DNA
Prvé sekvencie DNA sme získali začiatkom 70tych rokov.
Postupom času sa metodika zlepšovala a zrýchľovala. Vôbec prvý organizmus, u ktorého sme spoznali poradie všetkých génov, teda celého genómu, bola baktéria (rok 1995).
Nasledoval jeden z najmenších ľudských chromozómov (číslo 22, rok 1999). Okolo roku 2000 sme spoznali celý genóm vínnej mušky a tiež rastliny Arabidopsis thaliana. Ak ste čítali newsletter z 11.2., tak si na ňu pamätáte. Vďaka nej sme nedávno zistili, že evolúcia nie je náhodná.
Ľudský genóm sme začali študovať v Human Genome Project (Projekt ľudského genómu). Ten sa formálne začal v roku 1990 a hotovo mali až v roku 2003.
Nepokrýval však vtedy úplne všetky časti ľudskej DNA. Stále ostávali nejaké medzery. Tie postupne dopĺňali. V roku 2009 ostalo už len 300 medzier, v roku 2015 160 medzier, v roku 2020 79 medzier (asi 5% ľudského genómu).
Až v júni roku 2021 doplnili všetky medzery a teda spoznali (takmer) celú DNA. Chýba ešte Y chromozóm.
Guinnessov rekord v sekvenovaní
Aký je teda váš tip na nový Guinessov rekord v sekvenovaní?
Dnes sa pri sekvenovaní častí, ktoré nie sú na problematických úsekoch DNA, hovorí o týždňoch a mesiacoch.
Stanfordskí vedci zmenili vnímanie toho, čo je pri sekvenovaní rýchle.
Dokázali to za 5 hodín a 2 minúty. K diagnóze, ktorú hľadali v pacientovom genóme, dospeli za 7 hodín a 18 minút.
Ako sa im to podarilo?
Po prvé mali neskutočne výkonný prístroj, ktorý mal 48 sekvenujúcich jednotiek. Prístroj vypľúval údaje s takou rýchlosťou, že museli zmeniť to, ako sa dáta spracovávali, lebo to počítače nestíhali.
Po druhé, ľudia reálne behali po laboratóriu. Takže nečakajme, že takáto rýchlosť začne byť hneď zajtra bežná. Guinnessove rekordy sa nelámu každý deň.
Na čo je to dobré?
Rýchlou sekvenáciou pomohli napríklad 13-ročnému pacientovi diagnostikovať, že jeho choroba srdca, myokarditída, teda zápal srdcového svalu, bola podmienená geneticky. Lekári teda nemuseli pátrať, čo mohlo myokarditídu spôsobiť, ani spôsobom pokus/omyl hľadať vhodný liek. Namiesto toho mohli hneď chlapca zaradiť na list čakateľov na transplantáciu a zachrániť mu tak život.
Jasné, vedci pri tomto nesekvenovali úplne celý genóm; nepozreli celých 100%.
To však aj tak nie je treba. Nie všetky časti genómu aj reálne kódujú gény, niektoré časti sú akoby signály „tu je začiatok” a „tu je koniec”. Stačilo teda prejsť tú časť DNA, ktorej chyba by sa mohla prejaviť chorobou. Teda v zásade to, čo sa predtým sekvenovalo niekoľko rokov.
Pri kriminálnom vyšetrovaní, čo sa zvyčajne zobrazuje vo filmoch, nepotrebujú sekvenovať celú DNA. Stačí im pozrieť sa na zhodu v určitých oblastiach, a to je oveľa rýchlejšie (DNA profil). Aj to však zvyčajne trvá takých 24 až 72 hodín.
Sekvenovanie génov bude možno časom rýchlejšia a častejšie používaná diagnostická metóda, než je dnes. Kedy? To si netrúfam hádať. Aj tak je to skvelé, čo poviete?
Voľná téma – Mechanizmy manipulácie: trauma a neistota
Ste poslušní potkaníci? Robíte, čo od vás vaši manipulátori chcú, aby ste sa im zalíškali? Že nie? Ste si tým naozaj istí? Mechanizmy manipulácie, ktoré som si nechala na dnes, sú totiž zvlášť zákerné a ľudia ich často spoznajú, až keď je neskoro.
Jednorazové traumatické učenie
Jedným z nich je jednorazové traumatické učenie. To človeka zasiahne drastickým spôsobom.
Ide o niečo, čo vyvolá veľký strach. Môže ísť o fyzickú agresiu, no stačí často verbálna a emočná. Ak identifikujete samých seba ako obete takéhoto násilia a neviete si pomôcť sami, neváhajte vyhľadať pomoc.
Manipulácia však vôbec nemusí ísť (a zvyčajne ani nejde) na hranu zákona.
Predstavte si napríklad situáciu, keď na vás zrazu začne niekto strašne, ale fakt hrozne ziapať. Možno si s tým nebudete veľmi lámať hlavu. No ak niečo také príde náhle, mnohých to zarazí. Vydesia sa, možno stuhnú na mieste.
Hovorí sa, že stresová reakcia je útok alebo útek. Zabúda sa, že je to aj zmrznutie (fight, fly, freeze).
Hoc aj jedna taká udalosť môže vyvolať obrovský strach a neistotu aj do budúcna. Ak chcel mať manipulátor pokojnú ovečku, voilà! Napríklad šéf začne príšerne vrieskať na podriadeného, ktorý sa až roztrasie od strachu. Alebo žena chytí „rapel“, rozkričí sa, rozplače, udiera okolo seba, rozbíja taniere, prípadne na svojom partnerovi rovno roztrhá košeľu.
Vplyv takejto jednorazovej traumatickej udalosti môže byť obrovský. Vie spraviť z človeka ľahký cieľ aj pre iných podobných manipulátorov. Poslušnú ovečku, alebo ak chcete, potkaníka, o ktorých je posledná mechanika manipulácie:
Nevyspytateľnosť
Minule som písala o pozitívnom a negatívnom posilnení a treste. Tie tri spája prostý vzťah: akcia – reakcia.
Predstavte si však, že po období akcie – reakcie, príde obdobie akcia – možno reakcia, možno nič.
Nevyspytateľnosť.
Kniha, z ktorej teraz čerpám, od Dr. Braikerovej, opísala krásny pokus:
Akcia – možno reakcia, možno nič
Predstavte si potkanov v klietkach s páčkami. Stlačia páčku, padne jedlo. Pozitívne posilnenie. Potkany sa naučia, že páčka = jedlo; akcia = reakcia.
Teraz si však predstavte, že jednému z nich systém nastavíme náhodne: 10x jedlo dostane, potom 4x nie, potom 2x áno, 13x nie, 7x áno, 5x nie, 9x áno... Žiadne pravidlo, žiadna súvislosť. Druhému potkanovi necháme predvídateľnú akciu – reakciu.
Po istej dobe zastavíme prísun jedla páčkami pre oboch.
Čo sa stane?
Ten, ktorého sme naučili, že páčka = jedlo, ju čoskoro prestane stláčať. Uvedomí si, že jedlo sa minulo.
Ten, ktorého sme naučili neistote, bude stláčať ďalej, až kým nepadne od vyčerpania. On totiž nemá ako vedieť, že sme zmenili pravidlá. Nevie, či nejde znova len o nejakú „dočasnú poruchu“. Stále má nádej. Naučili sme ho, že ju má mať, lebo veď minule sa 13x nič nestalo a na 14ty raz bolo jedlo!
Len teraz musí byť trpezlivejší, lepší potkaník, poslušnejší.
Vzniká priam až závislosť od stláčania páčky. To funguje aj u ľudí. Aj my sa často meníme na poslušných, dobručkých potkaníkov, ktorí stláčajú neviditeľné páčky, aby uspokojili svojich manipulátorov či vôbec okolitú spoločnosť.
Poslušný potkaník pre manipulátora
Ako to funguje pri manipulácii?
Napríklad partner sa snaží toho druhého potešiť. Raz sa to podarí, inokedy nie; raz príde úsmev, inokedy hnev. Nie je tam žiaden jasný vzorec. Ide o stále tú istú akciu, len reakcia je neistá. Alebo v práci, keď to isté konanie prinesie raz pochvalu, inokedy nič a potom vám šéf vynadá.
Zvlášť ťažké to vie byť pre deti, ktorých rodičia sa raz usmejú, keď dieťa príde s nakresleným obrázkom, inokedy ho zaženú do izby bez toho, aby sa na obrázok pozreli, a potom mu vynadajú, že kreslilo namiesto toho, aby robilo niečo iné.
Môže byť takéto chovanie aj nemanipulatívne?
Áno, ak sa vám dostane vysvetlenia, čím boli tie akcie odlišné a prečo sa teda reakcie líšili. To je dobré si pamätať pri deťoch, ktorým nenapadne spýtať sa, čo je rozdielne. Napríklad vysvetliť, že sa tešíme nakreslenému obrázku, ale že nám nerobí radosť, že ho namaľovalo na stenu.
Mne osobne príde tento mechanizmus asi najdesivejší. Možno preto, že je vyslovene stavaný na vyvolanie úzkosti.
Ak teda nechcete byť poslušní potkaníci, zbystrite pozornosť, keď vás niekto agresívne zaženie do kúta (traumatické učenie) alebo keby ste vzťah medzi akciou a reakciou definovali ako nevyspytateľný.
Zažili ste takú manipuláciu? Som zvedavá na vaše komentáre.
Ozaj, ak sa vám newsletter páči, poteším sa, ak ho prepošlete iným.
A ak ma chcete podporiť, môžete to napríklad spraviť tak, že si kúpite alebo poviete nejakému čitateľovi fantasy o mojej knihe Gwind (prvý diel Nezabiješ?; druhý diel Sama za seba, tretí bude tento rok).
Čítame sa už budúci mesiac,
Lívia
Sľubované video:
Tak to s tou DNA ma dostalo. Aj keď sa nedá povedať, že práve pozitívne. Značí to totiž, že môj román Nula kelvinov, prvý diel série, ktorý ide vyjsť v reedícii, rýchlo zastaráva.
Knižku som dopísala v roku 2010 ako študentka biológie. Pojednáva – okrem iného – aj o tom, ako bude vyzerať molekulárna biológia v roku 2057. Opisuje sa tam ako úplná novinka niečo, čo veľmi pripomína princíp dnešných mRNA vakcín, a sekvenovanie ľudskej DNA do jednej hodiny (DNA profil do niekoľkých sekúnd). Dokeku! Teraz to už nikoho neohúri.
Kiežby sa to radšej takto hýbalo v tých najužitočnejších sférach. Vďaka výbornej znalosti genómu a procesov na molekulárnej úrovni totiž nie sú v roku 2057 problémami rakovina, obezita, bolesť ani tie najzávažnejšie zranenia.
K manipulácii: opisované nevysvetlené rozdielne reakcie pri rovnakej akcii zažívam s mnohými ľuďmi prakticky neustále. :-( Treba radšej nič neskúšať a keď už, radšej ani nič (dobrého) nečakať.